Píše sa rok 2029. Vesmírna loď, na ktorej sa pripravuje nasadzovanie šimpanzov na výskumné lety. Jedného dňa vyšlú do blízkosti rádiomagnetickej búrky šikovného šimpanza. Po tom, ako sa stratí v jednom z jej vírov, vyberie sa ho hľadať výskumný pilot Leo Davidson (Mark Wahlberg). Ten sa ocitne v časovom tuneli a potom v ďalekej budúcnosti, pričom stroskotá na neznámej planéte, kde vládnu ľudoopy a ľudia patria k ohrozeným druhom, podobne ako ochrancovia ich práv.
Už samotná premisa príbehu je vynikajúcou metaforou a ponúka množstvo otázok. O nadradenosti jednotlivých druhov, o evolúcii či histórii. Ľudoopy na bizarnej planéte sú v mnohom podobní ľuďom. Majú analogické sociálne a politické zadelenie, dokonca vlastnú mytológiu. Z pohľadu nezainteresovaného Davidsona je tento svet síce len hrou absurdných náhod, no podobne sa môže javiť aj náš svet niekomu inému. Po vizuálnej stránke snáď nie je filmu čo vyčitnúť. Svet ľudoopov je nesmierne verný nielen vďaka zamaskovaným hercom, ako sú Tim Roth či Helena Bonham-Carterová, ale i vďaka maskám Ricka Bakera, ktorý sa pravdepodobne prácou na tomto filme nominuje medzi úzky okruh adeptov na Oscara. No tu sa výpočet neodškriepiteľne pozitívnych stránok filmu končí.
Pôvodná planéta opíc s Charltonom Hestonom bola odrazom situácie v USA v čase vietnamskej vojny a stále silnejúceho svetového zbrojenia. Pre Ameriku sa stala jedným z kultúrnych fenoménov, bez ohľadu na kvalitu ďalších filmových pokračovaní a televíznych seriálov. Ostatná Planéta opíc pôvodne nemala byť len technicky dokonalým remakom, Burton mal v úmysle vytvoriť celkom novú planétu, ktorá by zodpovedala stavu tohto sveta na začiatku tretieho tisícročia.
Burton chcel pôvodne vniesť do príbehu nadhľad a sebairóniu, ktoré mali byť rovnako dôležité ako akčné scény. Jedným z dôkazov bolo i obsadenie Hestona v tomto filme. Tentoraz však na opačnej strane – v epizódnej úlohe otca opičieho diktátora. Alebo vynikajúco načasovaný návrat šimpanza strateného v rádiomagnetickej búrke. Konečné slovo pri zostrihu však mali producenti, a tak scén, v ktorých dominuje nadhľad a humor, je tu poskromne, ak vynecháme odkazy na súčasnú americkú politiku. A na tých sa za hranicami USA pobaví len málokto.
Ako ukazuje večne sa opakujúca história, Hollywood nemá rád nejednoznačnosť a iróniu akceptuje len potiaľ, kým nepreváži servilnosť a neohrozí predpokladané zisky. Planéta opíc je film, ktorý nikoho neurazí, no okrem vizuálnej stránky neprekračuje hranice priemernosti.
Autor: Jaroslav Ridzoň(Autor je redaktor magazínu www.inzine.sk)
