jeho diela iste o veľa nových jednotiek. Len drám našla teatrologička Božena Čahojová osem.
Aj práve vydaná kniha poviedok Za múrom (Slovenský spisovateľ) pochádza z Karvašovej pozostalosti. Škoda, že datovanie šiestich próz nie je uvedené, no aspoň približne sa dá určiť podľa druhu tém a spôsobu ich spracovania. Pochádzajú zrejme ešte z obdobia dokonávajúceho totalitného režimu, lebo sú väčšinou ironizovaním jeho praktík, no takisto ich mohol písať už po novembrovom zlome v roku 1989, ako spätný pohľad na časy, ktorých bol sám obeťou.
Prvá poviedka paroduje kariéru akéhosi úradníka, ktorý sa „zázračne“ stane výkonným tajomníkom grémia pre urbanizmus, sochárstvo a nehnuteľné pamiatky vôbec. Karvaš reprodukuje najprv jeho rozpoloženie z takéhoto vzostupu a potom jeho skúsenosti pri odstraňovaní nevhodných a inštalovaní nových pomníkov. Satira nie je u Karvaša nič nové, ale táto ani nič nové neprináša; ani pokiaľ ide o objekt kritiky, ani o spisovateľove tvárne postupy. Autor akoby to sám cítil, keď na jednom mieste sebaironicky a uznanlivo kvituje, že sa čitatelia „hrdinsky a so zaťatými zubami prehrýzli týmto záznamom“. Či už je autokriticky komentujúce gesto pretvárka alebo nie, isté je toľko, že Karvašove satiry ostávajú v tieni jeho niekdajších próz tohto typu. On, majster dialógu, sa utápa v bezbrehých, komplikovane neprehľadných súvetiach.
Predpoklady dobrej satiry obsahuje poviedka o rozhovore, ktorý má so slávnym sochárom urobiť začínajúci novinár; ale skutočnosť, že novinár po dlhom hľadaní zistí, že sochár má vedľa seba niekoľko ateliérov a v každom sú artefakty pre rozličné druhy režimov, je v autorovom podaní skôr kŕčovitá než smiešna.
Obdobnou karikatúrou, a zároveň obžalobou politickej prispôsobivosti umelca má byť próza Z denníka občianky Duchoňovej, kde jeho pisateľka zaznamenáva obdobie od roku 1949 po 1970, zverujúc tomuto svojmu „dôverníčku“ všetko, čo o spisovateľskej kariére manžela-čudáka vie, a čo sa dozvie. Je tu v skratke zachytený trpký osud najprv novinára, potom korektora a nakoniec „zaslúžilého laureáta“, ako ho poznáme z mnohých reálnych spisovateľských životopisov. Zvolená forma denníka však nepatrí medzi najšťastnejšie, lebo maznavý pisateľkin štýl veci nechtiac zmalicherňuje a zbavuje ich – paradoxne – ozajstnej tragiky.
Zaujímavý nápad spracoval Karvaš v poviedke Za múrom. Takmer bez prestávky používaný klavír za múrom vedľajšieho bytu mu vnukne myšlienku napomenúť neznámeho hráča k väčšej disciplinovanosti. Ukáže sa, že tou vytrvalou hráčkou je krásna mladá žena, a tak sa medzi nimi vyvinie vzťah, ktorý naostatok vyústi v prelud a krásnu fantazmagóriu.
Ani zvyšné prózy neprekonávajú Karvaša dávnejšieho. Akoby tieto prózy neboli vybrané, iba pozbierané. Autor by bol na nich iste ešte pracoval.
