Jan Skácel: Květy z nahořklého dřeva
Mladá fronta, Praha 2000
Keď Jan Skácel vydal v roku 1957 prvotinu Kolik příležitostí má růže, mal už za sebou vyhadzov z novín Rovnost, bol človekom v ústraní, okrem iného kritizovaný z najvyšších miest za „nesprávne chápanie socialistického realizmu“. Svoju spoločnú cestu s komunistickou stranou (ktorú charakterizuje aj jeho veta: „Jsem komunista a to mi ve straně způsobuje četné obtíže“) ukončil po auguste 1968. Nasledoval dvanásťročný zákaz publikovania, jeho básne sa šírili opisovaním, stával sa žijúcou legendou, jeho poéziu obdivovali Seifert, Holan, Hrubín, Kainar či Ludvík a Milan Kunderovci. Až v roku 1989 získal doma i v zahraničí niekoľko literárnych cien (napríklad nemeckú Petrarcovu cenu, ktorej laudátorom bol rakúsky spisovateľ Peter Handke) a v tom istom roku, dva dni pred 17. novembrom, sa s jeho mŕtvym telom lúčili tisíce ľudí. Ako píše editor tejto antológie Jiří Opelík, bol básnikom, ktorý „byl více než ctěn, byl skutečně čten“. A to platí stále.
Móric Mittelmann-Dedinský: Na chrbte tigra
Prístrojová technika, Bratislava 2000
Posledné literárne dielo M. Mittelmanna-Dedinského (1914-1989), divadelného vedca a kritika, básnika a prekladateľa, nie je súvislým sledom spomienok - pretkávajú ich úvahy o literatúre či láske, o zmysle bytia. Nie je to kniha „len“ o ceste chudobného židovského chlapca až na pozíciu mienkotvorného literárneho a divadelného kritika, historika a prekladateľa Goetheho, Heineho či Brechta, ale aj pútavé spomínanie na predstaviteľov slovenskej a českej avantgardy ako Clementis, Galanda, Matuška, E. F. Burian, Kalandra, Nezval alebo Teige. A aj napriek tomu, že o mnohých svojich osudoch (napríklad počas protektorátu či tesne po vojne), vlastne asi o najdramatickejších etapách života sa rozhodol nepísať, predstavuje publikácia cenné svedectvo najmä o medzivojnovej českej a slovenskej umeleckej avantgarde.
Timothy Leary: Pohled z onoho světa
Volvox globator, Praha 2000, preložila Markéta Cukrová
Táto kniha, ktorú zostavil Robert Forte, nie je Learyho životopisom ani hĺbkovou analýzou jeho myšlienok, ale je to mozaika spomienok a zábleskov pamäti, väčšinou vyjadrujúcich úctu k Timothymu Francisovi Learymu. Leary bol jednou z najvplyvnejších osobností minulého storočia, zbožňovaný i zatracovaný pre duchaplnú popularizáciu psychedelických drog v 60. rokoch, ale jeho najväčšou celoživotnou zásluhou je neustály stret s totalitou v každej jej podobe. „Tato kniha je výsledkem velkého snažení mnoha lidí,“ píše jej zostavovateľ a vymenúva všetkých, čo mu pomohli, vrátane svojho sedemročného syna, ktorý mu po Learyho smrti položil zásadnú otázku: „Tati, proč je vlastně Timothy tak slavný? Co udělal - zrušil snad otroctví, nebo něco?“ Zostavovateľ však v ďakovačke „nezabudol“ ani na samotného Learyho: „A v neposlední řadě díky tobě, Timothy Francisi Leary - díky za možnost podílet se na tvém bohatém a nehynoucím životě.“
Oscar Wilde: Portrét Doriana Graya
Ikar, Bratislava 2000, preložila Tatiana Ruppeldtová
„Umelec je tvorcom krásnych vecí. Cieľom umenia je odhaľovať umenie a zahaľovať umelca. Kritik je človek, ktorý je schopný pretaviť svoje dojmy z krásnych vecí do inej formy alebo hmoty. Najvyššia, ale aj najnižšia forma kritiky je istým druhom autobiografie,“ píše v predhovore knihy slávny dandy z konca 19. storočia Oscar Wilde. Nasledujúcich dvesto strán sa dostalo do oblasti svetovej klasiky. Alebo slovami Oscara Wilda, keď sa názory kritikov rozchádzajú, umelec je v súlade sám so sebou.
Gustaw Herling-Grudziński: Biela noc lásky
Slovart, Bratislava 2001, preložil Jozef Hvišč
Starý poľský emigrant, bývalý divadelný režisér, stráca zrak. Pred rozhodujúcim okamihom svojho života (nebezpečná operácia očí) sa rozhodne napísať nemú autobiografiu - písanie v mlčaní, pohrúženie sa do seba, do svojich spomienok. Pred nami plynie retrospektívny film zobrazujúci dramatické okamihy režisérovho života, striedajúce sa s prítomnosťou, v ktorej sa na jeho stareckom osude podieľa jeho nevlastná sestra Urszuľa. Medzi režisérom a Urszuľou sa v priebehu uplynulých rokov vyvinul hlboký ľúbostný cit a jedine lásku vnímajú ako stabilnú hodnotu života. Gustaw Herling-Grudziński (1919-2000) patrí k najvýznamnejším predstaviteľom poľskej emigračnej prózy. Počas druhej svetovej vojny bol uväznený v Sovietskom zväze, po prepustení bojoval v Andersovej armáde a zúčastnil sa na bojoch poľskej armády o Monte Casino. Osobné skúsenosti a pravda o katynskej masakre ho presvedčili, aby zostal v emigrácii. Jeho dramatické životné zážitky tvoria tematickú kostru tejto knihy.
