. Na ľuďoch si všíma všetky vlastnosti, osobitne však vône. Spisovateľ, rozprávkar, scenárista a textár. Václav Šuplata.
Vie sa o vás, že žijete naruby. Cez deň spíte a večer vyrážate do ulíc. Odkedy platí váš obrátený režim?
Viem, že sa to hovorí, ale nie je to úplne tak. Vstávam okolo jednej popoludní - to je pravda, lenže do postele si líham okolo šiestej hodiny ráno a ešte som hore, keď dcéra odchádza do školy. Popoludnie mám na vybavovanie, večer naberám inšpiráciu a v noci píšem. Už keď som kedysi chodil do ZDŠ-ky, zaprisahal som sa, že keď budem veľký, nájdem si prácu, pri ktorej nebudem musieť ráno vstávať. Takže som mal na výber - nočný vrátnik alebo spisovateľ. Na začiatok som si vybral to druhé.
Čo na to rodina?
Už roky verí, že sa to zmení.
Ako vyučený ručný sadzač ste z tlačiarne vstúpili do sveta Tálie - v divadle U Rolanda ste boli scenáristom, režisérom i hercom. Dnes žijete len literatúrou - rozprávkami?
Nie. Kedysi som s priateľmi založil divadlo malých javiskových foriem Faust. Hrávali sme U Rolanda a verný svojej ješitnosti som si scenáre písal sám, sám som režíroval a aj som hrával niektorú z hlavných postáv. (Bol som despotický vedúci divadla a tiež režisér, nuž mi to nemal kto zakázať.) Momentálne sa divadlu nevenujem, ale tomu všetkému ostatnému áno - píšem scenáre, texty piesní, režírujem, občas si aj zahrám a k tomu ešte literatúra. Znie to dosť namyslene? Rozprávky som si začal vymýšľať už v detstve. Nie preto, aby som to mohol raz takto povedať, ale preto, že sa mi v reálnom svete nepáčilo.
Vo svete rozprávok sa vám páčilo?
Áno, v mojich rozprávkach bolo krajšie. Všetci sa tam smiali a bolo tam vždy teplo. Utekal som do nich a je to vidieť doteraz - nepíšem smutné ani zimné rozprávky.
Aké rozprávky teda píšete?
Také, ktoré potvrdzujú moje presvedčenie, že v rozprávkovom svete je krajšie. Je v ňom viac možností na fantáziu. Všedný svet dospelých zažívam. Nikdy nepozerám drámy a vážne filmy. Mám dosť svojich problémov, nepotrebujem sa zaťažovať vymyslenými starosťami iných a trápiť sa potom neschopnosťou vyriešiť ich. V mojich rozprávkach nie je rozpor medzi vydestilovaným dobrom a zlom. Skôr medzi hlúposťou a vtipom. Mám takú životnú skúsenosť, že v skutočnosti len málokedy vyhráva dobro nad zlom. Nechcem deti klamať. Ale humor zvíťazí vždy.
Priznávate, že ste do rozprávok ušli pred realitou detstva. To ste mali také nešťastné detstvo?
Ako sa píše súhlasné kývanie hlavou?
Ktorá z vašich rozprávok je vaša najmilovanejšia?
Na to sa mi veľmi ťažko odpovedá. Z rozhlasových hier je to pravdepodobne rozprávka Modrý Jonatán, ale rovnako Nafukovacia rozprávka. Z televíznych asi Rozprávka rozprávok. Napísal som ju v roku 1985 a vtedy dostala zákaz realizácie. Nafilmovali ju až v roku 1991 a bola to veľká sranda. Celý nápad o vládnutí rozprávkového hlúpeho Jana, ktorý dostal polovicu kráľovstva a ruku princezny, sa ukázal nadčasový. Hoci scenár má už takmer dvadsať rokov, je - obzvlášť v našom štáte - žiaľ, platný stále.
Ste aj autorom večerníčkov...
Z mojich večerníčkových seriálov som sa najviac vybláznil v animovanom seriáli Prečo... Ide o štrnásť rozprávok - Prečo sú ryby nemé, Prečo majú lienky bodky, Prečo chodia slimáky pomaly... Mal úspech aj v zahraničí a v knižnej podobe by mal vyjsť ešte tohto roku vo vydavateľstve Junior.
Vráťme sa k tomu, čo ste nakoniec vyštudovali...
Filozofiu a estetiku na Univerzite Komenského, ale keďže sme popritom mali aj dejiny umenia, z čoho sme robili skúšky na VŠMU, tak som napokon takpovediac predsa len študoval aj tam. Študovať na VŠMU bolo mojou veľkou túžbou, no šesťkrát ma neprijali - dvakrát na herectvo, potom na réžiu, scenáristiku, dramaturgiu... skúsil som všetko. Ale jeden z mojich najväčších nesplniteľných snov, ktorý mám dodnes, je byť hercom. Nikto nechcel byť v živote tak veľmi hercom, ako ja. Nebolo mi to dané. Mám však "hitchcockokovský" syndróm, že aj keď mi to hranie nejde, vždy si vo svojej filmovej rozprávke nejakú nenápadnú postavičku zahrám.
Na úsmevnej novielke Lady OO ste vraj pracovali takmer deväť rokov. Nie je to pridlho na takú útlu knižôčku?
Sám som bol prekvapený, ako málo z toho po takom dlhom čase vyšlo. (Smiech.) Už ako mladý chalan som chcel vedieť o živote čo najviac; chcel som sa ho doslova dotknúť. Skúsil som všetko možné - kopal som kanály, robil som poštára, brigádoval na stavbe, v skutočnej pekárni som piekol chlieb, pracoval vo Figare... Žiadnemu z mojich bývalých spolupracovníkov nezávidím a nikdy neurazím žiadne povolanie. Po mnohých rokoch som však pre svoj príbeh potreboval nájsť také povolanie, ktoré by sám čitateľ mohol, aspoň v úvode, chápať ako ponižujúce. Vyšlo mi z toho práve povolanie toaletárky. Sedieť v páchnucich toaletách a pýtať si drobné, ktoré vám ľudia povýšenecky hádžu na tanierik, nie je bohviečo.
S ilustrátorom Janom Valterom si rozumiete hádam aj bez slov. Ako sa vám pracovalo s inými tvorivými ľuďmi. Napríklad s Vašom Patejdlom?
Veľmi dobre. Urobili sme spolu vari päťdesiat pesničiek, a nielen detských. Ja som napísal text, on ho zhudobnil. Napríklad s Adrienkou Bartošovou je to naopak - ona mi dá hotovú hudbu a ja podľa nej napíšem text. Oba spôsoby mi vyhovujú. Rád spolupracujem aj s Tiborom Čechom zo skupiny Nový Al-bum. Jeho cit pre hudbu je pre presne taký, ako sa mi páči.
Prebásnili ste aj texty do spevohry Ples v hoteli Savoy uvádzanej na Novej Scéne. Čo vám pri tejto všestrannosti dalo najviac zabrať?
Ples v hoteli Savoy bola drina - nemecké texty sa do slovenčiny ťažko prekladajú. Hudba nepustila a tak sme s vtedajším šéfdirigentom Novej scény Rudom Gérym, sedeli celé noci v divadle. On hral každú pieseň dokola na klavíri, a ja som donekonečna hľadal ten najlepší výraz a najvhodnejší rým. Narobil som sa, ale dosť sme sa pri tom nasmiali. Dnes na to spomínam rád.
To bolo teda to najťažšie?
Nikdy nezabudnem ani na detskú knihu Z každého rožka troška. Dostal som množstvo krásnych ilustrácií bez textov a k nim som mal vymyslieť básničky alebo krátke rozprávky. Bola to skutočná drina, ale asi sa to napokon podarilo, lebo v týchto dňoch vychádza kniha v reedícii. Trochu ma hnevá, keď si ľudia myslia, že som to len preložil (nech mi profesionálni prekladatelia odpustia slovíčko "len"). Chcem zdôrazniť - nie, nie, nie! Všetko som vymyslel ja sám!
Svojou prvou prózou pre dospelých Nočná dúha ste krstili kaviarreň Art Galéria. Vy ste celkove kaviarenský typ. A čo príroda?
Bolo aj také obdobie. Koncom 60-tych rokov som bol skautom, a keď nás komunisti zakázali, vytvorili sme s priateľmi akúsi trampskú partiu a prešli sme kusisko Slovenska, Moravy i Čiech. Spávali sme hoci aj pod holým nebom. Rád som chodil na huby, ale dnes ich už dobre nevidím, a závidím každému hubárovi, ktorí sa zohne. Okrem Železnej studienky, kde vďaka môjmu dedkovi a strýkovi Milankovi poznám každý kút, milujem prechádzky v Budmericiach. Dnes som už pohodlný až lenivý človek, ktorý potrebuje teplučko a okolo seba ľudí s dobrou náladou. A to všetko sa dá nájsť práve v kaviarni.
Ste súčasťou Starého mesta. Viete si predstaviť, že by ste bývali niekde inde ako v centre?
Nie. Prvé dva roky života a niekoľko letných prázdnin som prežil na Miletičovej ulici. Tam sa rád vraciam za spomienkami. Potom sme bývali na vtedy Októbrovom námestí oproti starému rozhlasu, keď tam bol ešte krásny park a nie diaľnica s autobusovými zastávkami. Keď sa narodil môj brat, presťahovali sme sa na Hviezdoslavovo námestie, kde bývam do dnes. Ak by som mal bývať niekde inde ako v jeho úzkom okolí, tak sa radšej nasťahujem pod most. Prirodzene, zo strany Starého mesta.
Nerozmýšľali ste nad textom, ktorý by poznamenala práve táto atmosféra?
Teraz, okrem iného, píšem dospelácku knižku s názvom Opidulum, ktorá je o ľuďoch z vymysleného mesta, ktoré nakreslil Jano Valter. Z pohľadu zhora vidieť starobylé námestie s fontánou, domčeky a uličky so zatiaľ neznámymi ľuďmi. Až vymyslím, alebo mi sami pošeptajú svoje osudy a príhody, prestanú byť neznámi a Jano i ja sa konečne dozvieme, aké mestečko to vlastne nakreslil. Teším sa na to. Kiež by sa na to tešili aj čitatelia.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
