Štokholmské noviny uverejnili v roku 1990 takúto správu: Taliansky historik v 13. storočí zaznamenal pokus, ktorým chcel cisár Frederik II. zistiť, aký je pôvodný jazyk človeka. Zhromaždil niekoľko maličkých detí a zamestnal dojky, ktoré sa o ne starali za špecifických podmienok: nesmeli sa im prihovárať, nesmeli im spievať, ani ich nosiť na rukách. Panovník predpokladal, že takto sa deti budú vyvíjať maximálne prirodzeným spôsobom a začnú hovoriť akýmsi prapôvodným jazykom. Experiment však stroskotal: všetky deti zomreli bez akýchkoľvek viditeľných príčin.

Tento príbeh hovorí v skratke o tom, aká dôležitá je pre dieťa citová väzba a že nedostatok citov a kontaktu s milujúcim človekom ho ohrozuje rovnako, ako choroby, špina a hlad.

Časť našich detských domovov (bývalé dojčenské ústavy) je určená pre deti od nula do troch rokov. Mnohé sú vyťažené na maximum - napríklad v košickom kraji ich je sedem a všetky sú preplnené. A hoci sú malé a zdravé deti spomedzi obyvateľov detských domovov najžiadanejšie, nepodarí sa všetky z nich rýchlo umiestniť v náhradných rodinách alebo v rodinných bunkách detských domovov. Často aj preto, že nie sú „biele“.

Okrem toho naše zákony neumožňujú adoptovať si dieťa ihneď po pôrode – osvojiť si možno iba ročné deti a aj to iba vtedy, ak s tým biologickí rodičia súhlasia, alebo o ne neprejavujú záujem viac ako pol roka.

Všetky deti však potrebujú najmä na začiatku života lásku a starostlivosť. V domovoch síce netrpia nedostatkom jedla, tepla ani hygieny a starajú sa o ne školené zdravotné sestry, tie však majú väčšinou na starosti toľko detí, že sa im nemôžu venovať individuálne. Nemôžu vždy zareagovať na ich plač, ktorý znamená volanie. O tieto deti sme sa dostatočne postarali po fyzickej stránke, ich citový svet - ktorý vôbec nie je zanedbateľný - je však na tom horšie.

Niektorí odborníci dokonca tvrdia, že život sa nezačína narodením a priaznivý vývoj dieťaťa je už v prenatálnom období determinovaný tým, či je očakávané s radosťou, alebo nie. Každý človek potrebuje lásku, každý potrebuje cítiť, že k niekomu konkrétnemu patrí.

Ak dieťa nemá citovú výživu, postupne sa prestane uchádzať o pozornosť dospelých, stratí schopnosť dôverovať okoliu, uzavrie sa, jeho citový aj duševný vývoj sa spomalí alebo zastaví. (gal)