„V jeden deň pre mňa a sestru prišla do škôlky sociálka. Zobrali nás a povedali, že ideme na dlhý výlet. Nasadli sme do auta, nakŕmili nás sladkosťami a o pár hodín sme sa ocitli v detskom domove. Tam nás odovzdali do rúk cudzím ľuďom,“ hovorí dnes dvadsaťročná Saška. „Bol to pre nás veľký šok, pretože sme vôbec nevedeli, čo sa deje. Ani sme totiž netušili, že niečo také ako detský domov existuje.“
O umiestnení detí do domova rozhodol príslušný úrad. Dôvodom bola zlá sociálna a ekonomická situácia ich matky - peňazí veľa nemala, o obe dievčatá sa starala niekoľko rokov úplne sama. Finančne to však nevládala utiahnuť.
„Otca som nepoznala, a ani on nevie, že vôbec existujem,“ hovorí Saška.
Na otázku, aké to bolo, z jedného dňa na druhý vymeniť domov za izbu plnú cudzích detí a tiet, jednoducho odpovedá:„strašne ťažké“.
Matka ich po mesiaci pobytu v detskom domove vyhľadala a pokúsila sa im to vysvetliť. Pokúšali sa o to aj vychovávatelia: „Vysvetľovali nám, že tu budeme chvíľu bývať a uvidíme, čo ďalej. Že možno príde mamina a zoberie si nás. A ona chodievala za nami, aj nám sľubovala, že sa to pokúsi vybaviť, ale nejako to nikdy nevychádzalo,“ s pochopením vysvetľuje Saška. „Až sme si nakoniec zvykli na nový domov, nový režim, na väčší počet ľudí, vychovávateľky.“
Chvíľky osamelosti a smútku však prichádzali aj potom. Otázky typu: Prečo sme tu? Kde je naša mamina? Prečo sme samé? Kedy pre nás niekto príde? A kde sú naši rodičia? trápili obe sestry dlhé roky. „Miestami sme si poplakali, vyrozprávali sa. Ťažké to bolo aj preto, že sme vlastne nikoho iného okrem mamy nepoznali, ona sa o nás starala. A keď nás zrazu od nej takto nasilu zobrali, dlho sme si nevedeli zvyknúť,“ zveruje sa potichu.
V domove nakoniec strávila celých desať rokov, neskôr kvôli škole prestúpila do iného, kde bola dva roky. Keď mala šestnásť, zobral si ju manželský pár do pestúnskej starostlivosti.
„S pestúnmi som sa zoznámila na jednom tábore a takpovediac sme si padli do oka. Oni vždy chceli mať dcéru a majú iba synov. Tak si zobrali mňa,“ hrdo hovorí Saška, dnes študentka vysokej školy.
Neuvažovala o návrate k mame, lebo tým, že boli od seba tak dlho odlúčené, nikdy nebol medzi nimi vzťah ako medzi matkou a dcérou, „aj keď ju volám mamina a veľmi si ju vážim“.
Prvé chvíle v pestúnskej rodine boli tiež ťažké. Alexandra sa bála, že išlo o unáhlené rozhodnutie, a že sa pestúni rozhodnú ju do domova vrátiť. A keď si aj nakoniec zvykla na myšlienku, že s nimi ostane, v novej rodine bolo pre ňu všetko veľmi nezvyčajné.
„Zrazu som bola sama, bez detí, ktoré boli vždy okolo mňa. Dostala som vlastnú izbu a stala som sa stredobodom pozornosti. Predtým som bola zvyknutá na istú anonymitu. Na to, že v tom hlúčiku detí som bola skrytá. Zrazu som sa musela naučiť s rodičmi rozprávať, o všetkom otvorene diskutovať. A to bolo ťažké.“
Musela sa učiť aj všetko to, čo v detskom domove nepoznala: „Tam za nás všetko robil niekto iný. Kým v rodine je stále čo robiť – očistiť cibuľu, navariť, nakrájať zemiaky. Hanbila som sa, keď som nevedela ako, zdalo sa mi, že stále počujem – takto sa to robí. Veľa vecí, ktoré sú v rodine normálne, v detskom domove vôbec nie sú.“
Dnes je šťastná a svojim pestúnom je veľmi vďačná za to, že ju prijali. Na osud nezanevrela a hovorí, že sa to snaží brať ako životnú skúsenosť.
„Zo všetkého čím som prešla, si môžem pre život vybrať, čo chcem. Dnes viem bez problémov navariť, upiecť, upratať. Nemám problémy žiť normálne v rodine. Chcem mať veľa detí, lebo dve sestry, to je málo. A rozmýšľam aj nad adopciou alebo osvojením, ale to je už otázka aj pre môjho budúceho partnera.“
SOŇA REBROVÁ
