Kde zlyháva trh a jeho „neviditeľná ruka“, nastupuje štát, ktorého zásah do ekonomického systému (alebo jeho časti) má zlyhanie odstrániť. Štát totiž vie, ako na to, myslia si politici a podľa toho aj konajú. Čo však v prípade, keď zlyháva štát? A čo keď nejde o zlyhanie náhodné, ale má povahu pretrvávajúcej poruchy? Receptom nie je žiadna tretia cesta, ani väčší a silnejší štát, ale návrat k trhu.
Je až neuveriteľné, čo si za posledné desiatky rokov uzurpoval štát do svojich kompetencií. Poskytovanie verejných statkov, o ktorých je reč, v drvivej väčšine prípadov jednoducho zobral trhom a jeho účastníkom, odňal občanom ešte väčšiu časť ich vlastných peňazí a začal im ich opäť poskytovať. S tým rozdielom, že za vyššiu cenu a spravidla aj v nižšej kvalite.
Na začiatku 21. storočia je štát, ktorý sa takto správa, označovaný zavádzajúco ako štát blahobytu. Na údiv viacerých patrí do tejto „elitnej“ skupiny aj Slovensko. Nie však podľa toho, za akú cenu („zadarmo“) a kvalitu poskytuje obyvateľstvu služby. Slováci sa dostali medzi štáty blahobytu ani nie tak svojimi zásluhami, ako skôr neschopnosťou svojich politikov. Tí majú totiž guráž na to, aby od ľudí pýtali stále viac peňazí na veci, ktoré väčšinou ani nepotrebujú. Aby to z ich strany nebolo až také nekorektné, všetko zahaľujú do rúška solidarity.
„Súkromné záujmy fungujú tam, kde nefunguje všeobecná láska,“ pripustil už v roku 1567 Domingo de Soto, dominikánsky učenec, ktorého história dnes radí k neskorým scholastikom. Na škodu veci sa súčasným ekonómom s podobným zmýšľaním dostávajú samé nelichotivé označenia (napr. ultraliberálni extrémisti), ktorými ich „elitní“ ekonómovia bez akýchkoľvek rozpakov strkajú do najnižšieho myšlienkového suterénu.
V čase, keď politici ľudí presviedčajú o pseudovýhodách štátu blahobytu (bezplatné školstvo a zdravotníctvo, na ktoré pod hrozbou trestu musia „solidárne“ prispievať), je až podozrivé, že nikto z nich ešte nenavrhol odstrániť napríklad problém hladu v spoločnosti zavedením potravinového poistenia. Jeho systém by nemusel byť vôbec zložitý – niekoľko korún z platu by ľudia navyše odvádzali do fondu, ktorý by kupoval potraviny pre tých, ktorí si ich nemôžu dovoliť. Presne na tej istej báze, ako dnes funguje napríklad dôchodkový systém – transferom od aktívnej skupiny ľudí k menej aktívnej. Nedal by sa takouto solidaritou vyriešiť problém hladu v krajine?
Zavádzajúca otázka by mala ukázať jasnú odpoveď. Hoci potravinovú solidaritu na Slovensku nemáme, nepatríme medzi krajiny, ktorých obyvateľstvo trpí hladom. Vďaka mechanizmu cien si každý vie určiť, čo si môže dovoliť a čo je pre neho priveľký luxus.
Bola by to priodvážna požiadavka na politikov, aby pri ďalšom zväčšovaní štátu blahobytu sa na jeho opodstatnenosť pozreli aj inou optikou? Možno áno, ale určite nie na škodu veci.
MICHAL NALEVANKO
