Andrej Filip, muž v zeleno-bielom drese, s kapitánskou páskou na rukáve, zariadil štyri minúty pred ukončením riadneho hracieho času zápasu Prešova so Žilinou obrat nielen vo vývoji merania síl, ale tiež v myslení jeho priamych aktérov. V čase, keď už boli možno všetci na trávniku zmierení s deľbou bodov, naklonil gólom do siete Rzeszota misky váh na stranu domácich. „Naozaj sa musím priznať, že sme už vtedy na víťazstvo ani príliš nepomýšľali a brali sme aj remízu. Po mojom presnom zásahu už bolo všetko naopak. Súper sa snažil vyrovnať, no šťastena stála pri nás pri pokuse Adama, ktorý si jeden z hráčov hostí tečoval do vlastnej brány. Od tej chvíle už o našom víťazstve zrejme nik nepochyboval.“ Pripúšťate, že vám k nemu dopomohla do určitej miery náhoda? „To áno, ako aj to, že prehra je pre hostí možno príliš krutá. Považania hrali celkom dobre, v posledných rokoch sa im proti nám darí. Tiež priznávam, že sme z nich mali pred úvodným výkopom mierny strach.“ V závere jesennej časti vám operovali lýtkový sval, v posledných minútach duelu ste smerom k lavičke naznačovali striedanie. Ozvali sa vari nejaké zdravotné problémy? „V tých chvíľach už bolo treba brániť náskok a mne už dochádzali sily. Ligové stretnutie som nehral dobré tri mesiace, čo sa prejavilo na mojej kondícii.“ V závere rozhovoru označil A. Filip triumf nad jurkemikovcami za kolektívne dielo, jednotlivci podľa neho striedali slabšie chvíľky s lepšími. Vďaka nemu by sa vraj už Tatran v najvyššej súťaži mal s najväčšou pravdepodobnosťou zachrániť. A navyše, chce potvrdiť nastúpený kurz aj o týždeň v Trenčíne, kde by rád získal podľa kapitána aspoň bod.

JÁN MIROĽA