Keď Haruki Murakami vydal v roku 1982 dielo s názvom Hon na ovcu, bola to jeho tretia kniha a prvý román. Nie román "klasický", ale podľa dobovej terminológie z polovice osemdesiatych rokov román postmoderný. Tieto kategórie boli však naprosto zbytočné, ak si uvedomíme, že román sa stal - predovšetkým úspešný. Jeho dnešný čitateľ takisto pochopí, že jeho autor nepatril k modernistickým experimentátorom a avantgardistom prózy, ale skôr ku "klasickému" typu rozprávačov, ktorý svojím literárnym umením uchopí a rozvedie jeden príbeh a jednu nosnejšiu myšlienku. Pridá opisy reality z krajiny producentov vyspelej techniky a vskutku revolučné technológie a doplní ich fantáziami alebo víziami, ktoré obrazy zo života technokratickej spoločnosti trocha ironizujú a zneisťujú.
Príbehov je v tejto knihe niekoľko, ale ten hlavný je vo svojej fantazmagorickej podstate jednoduchý. Je ním hon na ovcu. Nie však na ovcu obyčajnú, ale na ovcu, ktorá má moc vstúpiť do určitého vzácneho typu ľudí - a potom ovládať a vládnuť, a to nielen človekom, do ktorého vstúpila, ale celou spoločnosťou. Príbeh sa začína v malej reklamnej agentúre, ktorá na jednej zo zákaziek použije - v podstate pastorálnu - fotografiu pasúceho sa stáda oviec, z ktorých len jedna, s hviezdou na čele, vyniká spomedzi oviec a plemena zachytenom na snímke. Od začiatku je však jasné, že ide o čosi dôležitejšie a konšpiratívnejšie, čo presahuje obzor dvoch zamestnancov malej reklamky.
Druhou, čitateľsky možno menej príťažlivou dejovou líniou románu sú súkromné osudy hlavného hrdinu, ten je približne vo veku autora knihy. Prežil nielen svoju prvú a hádam najväčšiu lásku, ale aj mohutné premeny na konci šesťdesiatych rokov, keď sa zmenil nielen vkus hudobný a móda, ale prebehla aj sexuálna revolúcia. Vieme od iných múdrych spisovateľov, že všetko, čo píše autor o "tých druhých", píše vlastne o sebe, lebo používa svoju vlastnú skúsenosť, a hoci vylúči prvky striktne autobiografické, je pamätníkom a tvorcom veľmi osobným. Autor evidentne nepokladá túto dobu za zlatú éru moderného dvadsiateho storočia.
Istotne aj preto, že prekladal do japonštiny svojich obľúbených autorov, najmä amerických, z "džezového veku": F. Scotta Fitzgeralda, Raymonda Carvera, Trumana Capota, Johna Irwinga a mnohých ďalších, práve tých literárne najlepších autorov. Na rozdiel od spisovateľov predchádzajúcej generácie sa Haruki Murakami v svojom diele nepokúšal o vytváranie pomyselných mostov medzi Európou a Japonskom, nebol z tých, ktorí sa na európsky modernizmus snažia zaštepiť japonskú tradíciu.
Jeho literárna sláva je však porovnateľná s predchodcami a jeho meno sa tak vyslovuje v jednom rade s klasikmi, akými sa stali napríklad Jasunari Kawabata a Jukio Mišima. Pripomeňme len, že objav a neskôr aj zaslúžená sláva japonských spisovateľov sa začínajú až v roku 1968, keď bola Nobelova cena za literatúru udelená práve Kawabatovi.
Murakami ide ďalej než tradicionalisti a "pravičiari" japonskej literatúry, v témach aj metóde: neberie nič z klasických "japonských" námetov (samuraj, gejša, bojové umenie, čajový obrad, Hirošima atď.), zaujíma ho jedine príbeh, ktorý sa síce odohráva v Japonsku, ale mohol by sa stať v ktorejkoľvek podobne vyspelej krajine. Tak ako celý rad jeho kolegov prekladá prózu esejistickými úvahami a svojim hrdinom vkladá do úst filozofické sentencie: "Hovoriť úprimne a hovoriť pravdu sú dve úplne odlišné veci. Vzťah úprimnosti k pravde je to isté ako vzťah medzi provou lode a jej zadnou časťou. Najprv sa zjaví úprimnosť, až potom pravda." Ale ako autor dodá: pravda o tých veľkých a najväčších veciach sa zjaví až po smrti aktérov, taká je totiž jej podstata.
A tak nielen príbeh, ale tiež jeho vetvenie a rôzne odbočky obohacujú túto knihu.
Haruki Murakami: Hon na ovcu * Vydavateľstvo Slovart * Bratislava 2004 * Preložila Lucia Kružlíková
Autor: JIŘÍ OLIČ
