Architekt Ján Bahna pred obchodným domom Dunaj, ktorý postavil v polovici 80. rokov ešte pod názvom Dom odievania. Bahna je spoluatorom aj interiérov denníka SME, ktoré sú v tomto obchodnom dome. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
"Objekt nechce byť začlenený v žiadnom -izme," napísal raz architekt JÁN BAHNA (1944) o svojom obchodnom dome Ružinov, ktorým v polovici 80. rokov priniesol na Slovensko duch postmoderny. Vyhlásenie však vyplývalo aj z nechuti architekta byť niekam začlenený. Potvrdzuje to aj jeho výstava, ktorá v kurátorskej koncepcii Štefana Šlachtu bude mať vernisáž dnes o 16.00 h v Galérii architektúry Spolku architektov Slovenska na Panskej ulici v Bratislave.
Expozícia predstavuje štyri desaťročia života s architektúrou, ktoré sú dokumentované zabudnutými, neznámymi, nepostavenými, nepublikovanými či nevystavovanými dielami Jána Bahnu. Známe diela sú prezentované v celkovom pohľade na filmových pásoch ako dôležité dokumenty tvorivej kontinuity.
Ako by vyzerali zostrihané filmové políčka vašej architektonickej cesty?
"Začal by som štúdiami u Jozefa Lacka a neskôr u Vojtecha Vilhana. Pokračoval rôznymi projektmi, až k realizovaným stavbám. Od optimistického technicizmu, cez funkcionalistický minimalizmus, až po hľadanie kontextu, diskusie s históriou a konfrontáciu krajiny a mesta."
Hovoríte v množnom čísle. Rád pracujete v tíme?
"Väčšinou áno, a to v rôznych pozíciách. Kedysi sekundant, neskôr už ako pedagóg a vedúci ateliéru, odkiaľ som doteraz vyslal do praxe asi štyri generácie architektov. Pre moju prácu som potreboval dialóg, a ten som nachádzal len v spolupráci s rôznymi kolegami."
Vždy ste však zdôrazňovali individualitu architekta. Ako to ide dohromady?
"Tá sa dá ustrážiť aj v širšom kolektíve. Osobitosť v architektúre je však podmienená aj kontinuitou a skúsenosťami iných tvorcov, členov tímu."
Aj preto odmietate vytvoriť si záväzný štýl?
"Celá moja tvorba je o reagovaní na spoločenské situácie, na osobitosti miesta a požiadavky objednávateľa. Každé zadanie je jedinečné. Nemám rád personálne exhibície za každú cenu a na každom mieste."
Vaša tvorba prechádzala aj cez obdobia neslobody. Ako ste sa s tým vyrovnávali?
"Počas normalizačnej unifikácie sme sa utiahli do hi-tech azylu. Výsledkom bolo niekoľko interiérov, ktoré neboli až tak na očiach, ale dal sa v nich uplatňovať avantgardný experiment. Asi najznámejším z toho obdobia je vládny salónik na bratislavskom letisku, ktorý som realizoval ešte v roku 1973 s Vojtechom Vilhanom."
A potom prišli osemdesiate roky, ktoré vám priniesli povesť priekopníka slovenskej postmoderny. Čo pre vás znamenali?
"Postmoderna nás naučila robiť v súvislostiach a viesť dialóg s históriou. Navštívil som prvé Bienále architektov v Benátkach v roku 1980, ktoré priniesli celosvetový prielom postmoderny. Niektoré myšlienky sme preniesli aj na Slovensko. Hoci oficiálna architektonická scéna žila u nás v stereotype, niektoré projekty v tomto názore sa nám podarilo zrealizovať mimo hlavného zväzového prúdu."
Zdá sa, že architektonická súčasnosť postmodernej tolerancii nepraje. Prečo?
"Postmoderna splnila svoju historickú úlohu. Dnes je aktuálnejšia originalita, provokácia a často až bezhraničná trúfalosť. Súčasná moderna hľadá svoju tvár."
Mení sa aj postavenie architekta v spoločnosti?
"Architektúra sa stáva opäť najvýznamnejším umením, ktoré je nositeľom imidžu miest, spoločnosti či politikov. Súčasne sa však stáva konzumným tovarom, ktorý sa rýchlo obmieňa a opotrebováva. S tým súvisí aj zmena pozície architekta."
Ako sa v tejto situácii orientujete?
"Čím dlhšie v architektúre pôsobím, tým je to pre mňa zložitejšie, pretože pri každej novej akcii objavujem širokú škálu alternatív. Architektúra je len jedna, rôzne sú iba jej interpretácie. V tom je neopakovateľnosť a kúzlo našej práce."
Slávny architekt Wolf Prix hovorí, že Bratislavu čaká veľký stavebný boom. Má pravdu?
"Z tohto boomu už vidieť štartovacie kontúry. Bratislava sa stane súčasťou veľkého stredoeurópskeho priestoru. Aj samotný Prix ju vo svojich projektoch začleňuje do aglomerácie s Viedňou ako centrum strednej Európy."
Je to signál, že do Bratislavy prídu svetoví architekti?
"Určite. Na projektoch nábrežia Dunaja napríklad pracuje holandská hviezda Erick von Egeraat. A ako vieme, príklad priťahuje. Bratislavské hradné návršie je atraktívna, hodená rukavica."
Vystavujete aj zabudnuté či nepostavené diela. Za ktorými je vám ľúto?
"Práve pred týždňom som sa dozvedel, že v Žiline nám drasticky likvidovali interiér banky, ktorý sme robili s profesorom Vilhanom v sedemdesiatych rokoch. Bol to jeden z najlepších príkladov bankovej architektúry z minulého obdobia."
