ročnú dobrovoľnú izoláciu Ríše vychádzajúceho slnka.
Do Japonska z Európanov ako prví prenikli v rokoch 1542 - 1543 Portugalci. Japonci už vtedy preukázali veľkú schopnosť učiť sa, preberať a zdokonaľovať užitočné novinky. Išlo o strelné zbrane: onedlho už vyrábali relatívne viac pušiek ako mnohé európske krajiny.
Prišelci (po Portugalcoch aj Španieli) sa postupne začali miešať do vnútornej politiky. Týkalo sa to najmä jezuitov. Šírením kresťanstva navyše podľa miestnych elít nahlodávali národnú a kultúrnu identitu Japoncov.
Japonsko bolo iné, než európski kolonizátori a vierozvestovia čakali. Od roku 1192 sa šľachtické rody striedali v šógunáte, vojensko-feudálnej diktatúre. Politická úloha cisára upadla, no tešil sa rešpektu.
Tretí šógun z rodu Tokugawa napokon v 30. rokoch sedemnásteho storočia s Európanmi stratil trpezlivosť. Jeho rod si síce vybojoval šógunát iba nedávno, no Európanov už ako poradcov a dodávateľov nepotreboval. Všetkých vypovedal z krajiny. Japoncom zakázal cestovať. Prerušil stavbu oceánskych lodí. Samurajovia presadili skončenie výroby a používania strelných zbraní, ktoré negovali ich bojové zručnosti.
Obchod s vonkajším svetom prebiehal takmer výlučne cez prístav Nagasaki. Týkal sa Číny (hodváb), z Európanov dostali isté možnosti iba Holanďania. Takto sa veci mali až do polovice 19. storočia.
Po vojne s Mexikom v rokoch 1845-48 sa však získaním Kalifornie stali tichomorskou mocnosťou aj USA. Potrebovali preniknúť do Japonska. Nešlo iba o obchod a veľrybárstvo či vyšachovanie ekonomickej konkurencie, ale aj o osudy stroskotaných námorníkov. A v neposlednom rade o zvýšenie mocenskej váhy.
Prezident Millard Fillmore tým poveril komodora Matthewa Perryho. Ten v júli 1853 so štyrmi loďami navštívil Tokijský záliv. V Kurihame odovzdal prezidentov list cisárovi, v ktorom ho vyzýval na nadviazanie diplomatických a obchodných stykov.
Šógunát najskôr odmietol. Perryho vyzvali, aby sa už nevracal. Vo februári 1854 však priplával znovu so siedmimi loďami, vrátane štyroch kolesových parníkov. Zjav jeho "čiernych lodí", najmä parníkov ľahko manévrujúcich proti vetru, a ich výzbroj hlboko zapôsobili na predstaviteľov šógunátu i japonskú verejnosť. To isté platilo o vystupovaní a zjave Perryho a ostatných Američanov na súši - ich uniformách, zbraniach a vojenskej hudbe. Šógunská vláda sa voľky-nevoľky podvolila.
Po frustrujúcich rokovaniach podpísal dňa 31. marca 1854 jej zástupca Ródžu Abé Masahiro v Kanagawe (dnes názov regiónu, pôvodné sídlo splynulo s Jokohamou) neďaleko Tokia s Perrym zmluvu. Japonsko ňou Američanom sprístupnilo prístavy Šimoda na Honšú a Hakodate na Hokkaide. Od roku 1855 mal v Šimode sídliť aj americký konzul.
Japonské uzatváranie sa svetu bolo minulosťou. Vyskytli sa síce peripetie s interpretáciou niektorých článkov zmluvy, no ako celok fungovala. Do roku 1858, keď Perry zomrel, Japonsko podpísalo podobné zmluvy s Veľkou Britániou, Holandskom a Ruskom.
Zásluha za otvorenie "dverí do Japonska" však patrí Perrymu. Uspel váhou osobnosti, vyjednávačským talentom, hoci podopretým silou, i vďaka historickému vývoju. Vyhol sa otvorenému konfliktu, radšej rozdával výdobytky americkej civilizácie. Získal si rešpekt Japoncov. Roku 1901 mu v Jokohame postavili impozantný pomník.
Netrvalo ani storočie a Japonsko sa po fáze militaristických excesov zaradilo medzi popredných ekonomicko-politických hráčov na svetovej scéne.
Zajtra - Eiffelova veža
Autor: ZDENĚK URBAN pre SME
