- Afganistan. Po americkom rozprášení Talibanu sa stal doménou NATO. Je ukážkou, že transatlantické spojenectvo funguje. Situácia však dospela k rozhodnutiu prezidenta Karzaja odložiť voľby na september. Príčinou sú boje medzi frakciami a celkový chaos v krajine.

- Kosovo. Je príkladom širokej medzinárodnej spolupráce (NATO, OSN). Ale aj tu veci idú podľa vlastnej logiky. Etnické napätie sa v provincii pred pár dňami znova vyhrotilo. Koniec cesty smerujúcej od etnických čistiek v 90. rokoch ku katarzii zmierenia a odpustenia (ak vôbec existuje) je ďaleko.

- Irak. V tomto príbehu sa prelína mnoho motívov - od vojenskej prevahy Ameriky cez pochybné motívy jej použitia až po dodatočnú interpretáciu vojny ako oslobodzovacej demokratizačnej misie. Patrí k nemu aj to, že organizácie typu NATO a OSN sa ocitli na vedľajšej koľaji spolu s transatlantickou solidaritou. Ale aj v Iraku je bezpečnostná situácia zlá. Etnická, náboženská a politická príslušnosť obetí teroristických útokov je rôznorodá tak, ako sú rôznorodé predstavy o budúcnosti krajiny.

Ak sa to zhrnie, neexistujú žiadne osvedčené recepty ako politické systémy krajín pohybujúcich sa na odlišnej kultúrnej a civilizačnej orbite pretvoriť na západný obraz alebo aspoň na osvietené autokracie. Existujú len pokusy a omyly, menšie či väčšie zlá, najlepšie možné z množiny zlých riešení. Slovensko ako člen NATO a o chvíľu EÚ je naostro vtiahnuté do tohto sveta. Jeho súčasťou je aj Castrovo nekonečné vládnutie na Kube s americkou vojenskou prítomnosťou v Guantáname, vojenská spolupráca transatlantických rivalov - Ameriky a Francúzska - v prípade zosadenia haitského prezidenta Aristida, ako aj vítaný návrat líbyjského diktátora-kajúcnika Kaddáfího do terorizmom vystresovanej "západnej rodiny".