čová/Eva Krížiková, Táňa Pauhofová, Vladimír Kobielski, Peter Mankovecký a ďalší.
Premiéra 27. a 28. marca 2004 na Malej scéne SND.
Ťažká otázka. Veríte v lásku? Katarína Ivanovna verila. Inak by si tak neublížila. Žije v nejakom inom svete, povzdychol si jej muž, poslanec štátnej dumy. Dramatik videl svoju hrdinku ako tancujúcu ženu vedenú nejakým vnútorným rytmom. Tí, čo stoja na špičkách, uvažoval v liste Nemirovičovi-Dančenkovi, ľahšie padajú. Vlastne ona nepadla, teda nie hneď, len stratila rytmus. Prišla tancovať do života, kde nikto netancuje. Andrejev nenapísal iba takýto skvelý popis charakteru, ale i silnú, otvorenú hru približujúcu sa k jeho mladíckemu ideálu divadla pravdy.
Už samotný preklad Evy Maliti-Fraňovej a uvedenie tejto na Slovensku neveľmi známej hry je bodom k dobru dramaturgie našej národnej činohry. Ani inscenácii režiséra Petra Mikulíka nechýba až tak veľa k mrazivej vášni. Ak divák prežuje pomaly sa rozvíjajúci úvod, v ktorom Ján Kroner neminul guľkou len vlastnú ženu, ale aj diváka - herec oveľa lepšie zvládal polohy zúfalého, pasívneho, pokryteckého manžela ako žiarlivca - naservírujú sa mu i vnútorne dramatickejšie scény. Charaktery obetí i zvodcov sú dobre obsadené i dobre odohrané, až na niektoré úlety. Prehnané entrée maliara Koromyslova v prvom dejstve je vyvážené striedmym herectvom Jozefa Vajdu v druhej časti. Naopak, celkom mimo škatuľky sladkého milovníka sa dostal Ján Gallovič ako outsider Mentikov. Táňa Pauhofová hrala suverénne neskúsenú sestričku Lízu, Peter Mankovecký sa prejavil ako rodený bohém. Mladší brat Alexej (Tomáš Maštalír) dokázal hrať vo viacerých plánoch, možno nemusel byť tu i tam taký infantilný. Titulná hrdinka Diana Mórová je nevyrovnane vynikajúca, v jednej replike trafí do textu absolútne presne, hneď v druhej sa dostáva mimo hracej plochy. Je presvedčivá ako odvrhnutá milenka i dekadentná zvodkyňa, o niečo viac sa potrápila so svojimi samovražednými pokusmi či so scénou manželského zmierenia. Moment, v ktorom sa všetko zlomí a ona pochopí, že ako žena môže mužov manipulovať, klamať i podvádzať, akoby ešte čakal na ďalšie rozkrytie. Inscenátori možno chceli, aby sme si ho v hre pohľadali sami.
Škoda, že veľké farebné plochy scénografky Alexandry Gruskovej sme už toľkokrát videli, inak by boli aj pekné. Jej kostýmy sú nesporne efektné, menej výtvarnej ostentatívnosti by však možno produkcii ako celku dodalo na autenticite. Napriek viacerým nevyužitým možnostiam sa novej inscenácii na Malej scéne podarilo v jedinom geste sprostredkovať nepatetické nejednoznačné poučenie. Čo chýbalo k tomu, aby Katarína stojaca za model Salome nebola len polonahou ženou stojacou v skupine dychtivých mužov s prázdnym podnosom v rukách, ale nezabudnuteľnou metaforou spoločnosti, v ktorej niet prorokov? Lepšie nasvietenie? Zaujímavejšie mizanscény? Choďte sa pozrieť a poviete mi. Nemuseli by ste sa popri tom nudiť ,ani váš manžel.
