Spisovateľ Bohumil Hrabal je v Čechách legenda, akýsi "duchovný klenot" vzdelanejšej časti národa. Ako to už s legendami býva, hoci skoro každý o Hrabalovi "niečo počul", len málokto z mladšej generácie sa skutočne zoznámil s jeho tvorbou. Zajtra by sa bol dožil deväťdesiatich rokov - a to je celkom vhodná príležitosť ukázať rozpor medzi legendou a umelcom.

Predovšetkým je Hrabal známy hlavne vďaka filmom Jiřího Menzela (Ostro sledované vlaky, Postřížiny, Slavnosti sněženek), ktoré sa vyznačujú množstvom dobre zapamätateľných "figúrok". A tiež javom, ktorému sa v Česku hovorí "láskavý humor" a ktorý väčšinou znamená idealizáciu každodenného života vrátane života vo veľmi nepriaznivých obdobiach. Menzelove filmy však vydávajú o jeho diele asi rovnaké svedectvo ako fotografie konzervy o chuti sardiniek.

A čo horšie: spôsobujú, že Hrabal je de facto považovaný za jednu z tých "láskavo-humorných figúrok", za takzvaných pábiteľov, čo je síce jeho vlastné slovo, ale ustavičným žurnalistickým opakovaním zbavené obsahu, a teda neznesiteľné. Odtiaľ je už len krôčik k častým gýčovitým rozprávkam o spisovateľovi, ktorý sa "slobodne potĺka s priateľmi po krčmách, počúva, čo si dobrí ľudia rozprávajú, a raz za čas historky hodí na papier".

Ďalším problémom je, že Hrabal sa javí ako postava veľmi nejednoznačná. Publikoval hŕbu kníh, niektoré v niekoľkých verziách. Napríklad vďaka Oscarom ocenenému filmu zrejme najznámejšie Ostro sledované vlaky (1965) sa zrodili z pôvodne surovej prózy Kain (1949). Hrabal vtedy vyšiel v ústrety tomu, čo sa od spisovateľa čakalo, a napísal na základe skvelého textu o bezvýchodiskovej ľudskej situácii konvenčnú knihu s de facto ideologickým vyznením.

V 70. a 80. rokoch síce oficiálne publikoval, ale boli to redaktorsky upravené texty, prerobené tak, aby ich autor z vlastnej vôle asi neprepísal či - čo sa týka poviedok - nezostavil. To je prípad kníh ako Slavnosti sněženek (1975), Krasosmutnění (1979) a ďalších.

Najlepšie Hrabalove práce pochádzajú z dôb, keď ho objavili básnici Jiří Kolář a Josef Hiršal - surové "totálne realistické" prózy z 50. rokov, keď sa živil ako robotník, keď žil v pražskej Libni a zaznamenal jej kúzlo i dusivú atmosféru v spoločnosti. V týchto textoch nevychádza ako "láskavý" autor, a preto po publikovaní vyvolali u "usporiadanej" verejnosti silnú nechuť. Spomenúť treba prvé dve oficiálne vydané zbierky poviedok Perličky na dně (1963) a Pábitelé (1964). Cenné sú, samozrejme, i neskoršie prózy, ktoré - a to je zase Hrabalovský paradox - mohli vyjsť len v exile, a to v tých 80. rokoch, keď jeho menej kvalitné knihy publikovali socialistické nakladateľstvá.

Autor: ADAM DRDA, Praha