Život i tvorbu Ľuby Lauffovej výstižne napĺňajú slová Antoine de Saint-Exupéryho (Citadela), ktorého milovala: "...Lebo ak je ten, kto vie čítať v obraze, kto ho nosí v srdci a je s ním bytostne spojený sťa malé dieťa s prsníkom matky a komu je základom a klenbou, komu je zmyslom, významom, príležitosťou na veľkosť, priestor a plnosť, ak je teda odtrhnutý od prameňa, umiera rozštiepený a zničený ako strom, ktorému odrezali korene. Už sa viac nenájde. A predsa, keď hynie spolu s obrazom, hynúcim v ňom, netrpí a nevedomky sa prispôsobuje vlastnej priemernosti. Preto treba ustavične v človeku kriesiť to, čo je veľké a priviesť ho k jeho vlastnej veľkosti. Lebo základnú živinu nedostáva z vecí, ale z jadra, ktoré ich spája. Nie diamant, ale vzťah medzi diamantom a ľuďmi ho môže živiť. Nie piesok, ale vzťah medzi pieskom a kmeňmi. Nie slová v knihe, ale vzťahy medzi nimi, ktorými sú láska, poézia a božia múdrosť."
V nedeľu 21. marca zomrela vo veku nedožitých 55 rokov fotografka Ľuba Lauffová - spolutvorkyňa "novej vlny" štylizovanej inscenovanej fotografie.
S fotografiou bola zrastená už od malička, spoznávala ju doma - jej otec bol amatérskym fotografom. V jej izbe dlho visel na stene obraz René Magritta Muž s cylindrom. Belgický surrealista jej bol veľmi blízky, nikdy neskrývala, že ju ovplyvňoval.
Z fotografií Ľuby Lauffovej preráža imaginárnosť a snovosť, cítiť z nej fascináciu svetlom a farbami. "Keď sme sa spolu prechádzali, neraz ma na svetlo a tieň upozorňovala," spomína si Ľubina dlhoročná priateľka, režisérka a šansonierka Alena Čermáková. "Vravela mi: všimni si, ako do tých listov náhle preniklo svetlo - tá časť stromu žije, tá, kde svetlo nie je, je mŕtva."
Ľuba Lauffová bola majsterkou vo využívaní svetla. Nepotrebovala technicistické prostriedky, stačilo jej prirodzené svetlo, ktoré dokázala znásobiť zrkadlom. "Kedysi mi robila portréty, z jej fotenia som mala obrovský zážitok. Boli sme u nej doma, spolu s mamou hodiny prenášala nábytok sem a tam, aby dosiahla potrebné svetlo," hovorí Čermáková.
Mimoriadne preciťovanie svetla však Lauffová prežívala extrémne. Raz v nej spôsobovalo stavy extázy a neopísateľnú chuť tvoriť, inokedy v nej vyvolalo stav úzkosti a bolestivo rezalo ako žiletka.
Fotografovanie bol u nej dlhodobý proces. Najprv našla niečo - obraz alebo starú fotku, čo ju inšpirovalo, potom to prerábala podľa svojich asociácií. Trvalo aj roky, kým sa piplavou robotou dostala k svojej predstave. Takto vznikala napríklad séria koláží motýľov alebo svalnatého muža, ktorý v náručí nesie spola ženu, spola rybu.
Nikdy jej nerobilo problém vytiahnuť ľudí, ktorých chcela fotiť, ďaleko do prírody a niesť ťažké rekvizity, aby zaranžovala premyslenú scenériu. Medzi jej naznámejšie práce patrili portréty Dominika Tatarku, ktoré ilustrujú knihu Ešte s vami pobudnúť.
"Ľuba chcela vždy veľa robiť. Niekedy ju sprevádzalo neopísateľné nadšenie, inokedy nemala dosť síl," hovorí Alena Čermáková.
Posledná rozlúčka s Ľubou Lauffovou bude dnes v bratislavskom krematóriu o 8.30 h.
KRISTÍNA KÚDELOVÁ
