Ide predavač melónov po Červenom námestí a stretne poslanca. Poslanec ho zastaví a pýta sa: Môžem si od teba kúpiť jeden pekný, sympatický melónik? Predavač odpovedá: Rád by som ti pomohol, ale mám už len tento posledný, pokrčený a trochu nahnitý. Poslanec s úsmevom odvetí: nič to, mňa takto tiež vybrali a jednako som najlepší.
Tento vtip sa šíril Sovietskym zväzom v roku 1989. Bola to reakcia na udalosti, ktoré v 80. rokoch signalizovali veľké zmeny. Čoskoro sa však zaradil do historických zborníkov politických vtipov. 26. marca 1989 si občania Sovietskeho zväzu mohli po prvý raz po sedemdesiatich rokoch slobodne voliť z viac ako jedného kandidáta do novovytvoreného orgánu Zjazdu ľudových poslancov.
Voľbám predchádzala udalosť, ktorá trochu zapadla do zabudnutia. V júli 1988 sa uskutočnilo pamätné zasadanie Celozväzovej najvyššej rady, prvej búrlivej straníckej konferencie po päťdesiatich rokoch. Michail Gorbačov na nej udiveným delegátom oznámil, že štát a strana nie je jedno a to isté.
Ešte pred niekoľkými rokmi by človeka, ktorý by spochybnil postavenie strany v štáte a spoločnosti, odviedli zo sály v putách. Koniec 80. rokov však bol nasýtený atmosférou "perestrojky" a občania si politické vtipy dávno nešepkali v kúpeľniach pri pustenej vode.
Jeden z najobľúbenejších znel: "Komunista je človek, ktorý si prečítal diela Vladimíra Iľjiča Lenina. A antikomunista je taký človek, ktorý ich pochopil." Podľa očitých svedkov sa mu na konferencii zasmiali aj niektorí jej účastníci. Potom si sadli do lavíc a schválili Gorbačovovu požiadavku posilniť významne úlohu štátu. Zmätení zdvihli ruky i pri hlasovaní o ústavnom práve každého občana na informovanosť. Zrodila sa "glasnosť".
Starší delegáti nič nepochopili, mladšia generácia sa na radikálnu zmenu tešila. "Starci," ako sa už takmer verejne hovorilo generácii zosnulého generálneho tajomníka Leonida Brežneva, vyzerali unavene a nespokojne. Len tí aktívnejší sa zmohli na ostré výmeny názorov s mladšími kolegami. Konzervatívci - Jegor Ligačov a Andrej Gromyko - sa pustili do reformátorov na čele s Borisom Jeľcinom. Gorbačov to pozoroval a želal si jediné: aby sa mu džin, ktorého práve vypúšťal z fľaše, neomotal okolo vlastného krku. Mal v úmysle presadzovať zásadné zmeny, ale v rámci daného systému. Lenže ten takéto údery nemohol vydržať.
To sa malo ukázať veľmi skoro. V októbri 1988 sa Gorbačov stáva predsedom Prezídia najvyššieho sovietu a s úctivou poklonou posiela Gromyka do dôchodku. V marci nasledujúceho roku sa obyvatelia Sovietskeho zväzu vydali po prvý raz k volebným urnám s veľkou nádejou.
Občania mali právo zvoliť si dve tretiny poslancov, zvyšok delegovali spoločenské organizácie. Zjazd ľudových poslancov mal 2250 členov. Najväčším úspechom bolo, že o 1500 mandátov bojovalo 1895 osôb. Vo viac ako dvoch tretinách volebných obvodov boli zaregistrovaní dvaja, niekedy i viac kandidátov. V Moskve sa o kreslo uchádzal aj Boris Jeľcin. Získal 88 percent a rozdrvil presvedčivo zaslúžilých straníkov.
Omnoho väčší psychologický význam malo, že občania si v ďalšom okruhu zvolili ešte nedávno úhlavného nepriateľa Sovietskeho zväzu, nositeľa Nobelovej ceny za mier za rok 1975 Andreja Sacharova. Reformisti konzervatívcov rozdrvili vo väčšine obvodov.
Zjazd ľudových poslancov mal zasadať len raz ročne, v búrlivých politických dobách, ktoré mali nastať, sa to však rýchlo prestalo dodržiavať a poslanci často zasadali takmer neustále. Aj jeho úlohy boli významné. Napríklad zjazd volil prezidenta a Najvyšší soviet teda akýsi stály parlament. Ten mal kontrolovať vládu.
Komunistická strana zostávala na papieri hybnou silou reforiem, v skutočnosti bol rok 1989 rokom, ktorý je v historických komunistických zborníkoch zapísaný čiernym písmom. Občania si po prvý raz vyskúšali, čo je to slobodne sa rozhodnúť, pochopili, že ich hlas niečo znamená a rozhodli sa, že voľbami sa ich úlohy nekončia. Komunistom dávali stále otvorenejšie najavo, že nastal čas ich definitívneho odchodu.
Takmer presne rok po voľbách usporiadal mimoriadny Zjazd ľudových poslancov komunistickej strane oficiálnu pohrebnú slávnosť, zrušil ústavný článok o vedúcej úlohe Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a zvolil Gorbačova za prezidenta krajiny. Rozpad impéria aj s jeho ideológiou sa nezadržateľne blížil.
V utorok - Koniec španielskej občianskej vojny
