* Deti majú na blížiacu sa búrku veľmi citlivé antény. Zlú náladu nepobadajú až vtedy, keď sa už rodičia nahlas hádajú – deti vnímajú aj podpichovanie, podráždené hlasy a zamračené tváre. Dokonca aj keď sú celkom malé a ešte nerozumejú jednotlivým slovám, vycítia napätie medzi dospelými celkom neomylne. Deti do troch rokov začnú vtedy obyčajne plakať. Deti od troch zhruba do šiestich rokov ostávajú pri hádajúcich rodičoch často ako prikuté stáť, staršie utečú do svojej izby, alebo sa pevne chytia jedného z rodičov. Až deti v predpubertálnom veku sú schopné pochopiť, o čom sa rodičia hádajú. Aj ony sa väčšnou stiahnu do ústrania.
* Čím sú deti menšie, tým sa cítia počas hádky bezmocnejšie. Nedokážu totiž odhadnúť, ako sa hádka skončí.
* Aj keď hádkam nemožno zabrániť, mali by sme byť pri nich voči deťom féroví.
* Deti nie sú rozhodcovia, preto by ich rodičia nemali nabádať, aby zaujali stanovisko. Nemôžeme sa ich napríklad pýtať: ,,Čo si myslíš o tom, že tvoj otec chodí domov neskoro večer?“ Nutnosť zaujať stanovisko znamená pre deti ťažký vnútorný rozpor.
* Deti nie sú obžalovaní. Aj keď hádka vôbec nesúvisí s nimi, deti sa cítia za zlú atmosféru často zodpovedné. Preto je veľmi dôležité, aby rodičia tento ich pocit ešte neposilnili. Poznámky typu – vidíš, kvôli tebe sme sa pohádali – nesmú padnúť. Aj v prípade, že hádka vypukla naozaj kvôli výchove, je úlohou dospelých vyriešiť to medzi sebou.
* Deti sú verné. Preto by sa nikdy nemalo stať, aby si vypočuli nadávky na adresu jedného z rodičov. Deti totiž milujú aj toho, kto v očiach nahnevaného partnera nerobí nič dobre.
* Deti nie sú stratégovia. Nevedia rozoznať rozhodnutia od hrozieb. Hrozba rozchodom ich môže uvrhnúť do veľkého zmätku a zúfalstva.
* Deti nie sú jasnovidci. Veľmi sa boja, ak jeden z nahnevaných rodičov vybehne z domu. Nevedia totiž odhadnúť, či sa mama alebo otec ešte vrátia. (tom)
