Pekná Francúzka sedí vo vlaku. Smeruje do mesta Provencheres a číta slávnu knihu spisovateľa Prima Leviho Se questo Ź un uomo? (Je to človek?). Cesta trvá vyše troch hodín a aspoň toľko trvá, kým dočítate túto základnú knihu o holokauste. Tou Francúzkou je režisérka Catherine Bourdinová, ktorá pre televíznu stanicu ARTE nakrútila dokument Priatelia a Primo Levi. Autorka cestuje za Charlesom Conreauom, jedným z tých, o ktorých Levi píše. Má sa s ním stretnúť práve v Provencheres. Príde aj Jean Samuel, ďalší Leviho priateľ. Nič viac sa vo filme nedeje, iba cesta, čítanie, dvaja starí páni, spomínanie na Leviho. Pamätníci sa snažia podeliť o koncentráčnickú skúsenosť, ale chýbajú im slová. Sú cudzincami vo svete a o tejto skúsenosti môžu hovoriť iba medzi sebou. Zostávajú bezradnými – niekdajšia hrôza sa iba stíšila, inak stále zostáva.

Čo si počať s takýmito knihami? cituje v doslove slovenského vydania knihy Je to človek? filozof Egon Gál Georga Steinera. „Nemožno ich čítať, ako čítame iné knihy, nemožno ich recenzovať ani kritizovať, pokiaľ recenzia neznamená prežiť odznova.“

Svoj prvý a najslávnejší román Je to človek? začal Levi písať po návrate z Osvienčimu do Turína. Bolo to na jeseň 1945. Kniha vyšla o dva roky neskôr a nepredalo sa jej ani päťsto kusov. Hrôzy holokaustu sa vymykali bežnej skúsenosti a krátko po vojne nanajvýš dali vziať na vedomie. Pozornosť vzbudilo až druhé vydanie o jedenásť rokov neskôr, ktoré už malo mladých, vojnou takmer nezasiahnutých čitateľov, čo chceli vedieť viac o šialenstve generácie svojich otcov. Odvtedy má dôležité miesto v záplave literatúry o nacistických koncentračných táboroch. Zrejme by ju mal poznať každý, kto chce hovoriť o nacistických zločinoch a zločinoch proti ľudskosti vôbec.

Levi prežil v koncentráku jedenásť mesiacov ako číslo 174 514. V posledných týždňoch pracoval v továrni, a to ho zrejme zachránilo. Vedomie výnimočne priaznivých okolností má dôležité miesto v jeho v úvahách o možnostiach existencie v táboroch. Levi rozlišoval medzi „potopenými“ a „zachránenými“. Nie preto, aby ich kádroval, ale aby identifikoval podmienky, za ktorých bolo možné prežiť. Jeho poznanie bolo dôsledné: umierali tí lepší a ľudskejší, prežili silnejší, dravejší, egoistickejší. Všetko, čo napísal, protestuje proti tomuto nacistami zrealizovanému darwinizmu, v rámci ktorého prežil aj on, mladý vzdelaný Žid z Turína.

Svedectvá Prima Leviho vytvárajú intenzívnu predstavu „života“ a umierania v lágroch, ale fakty nie sú ich jedinou a základnou hodnotou. Píše názorne a s detailnou presnosťou ako prírodný vedec, lenže s citom esejistu. V nijakom jeho texte nenájdeme nenávisť a nenájdeme v nich – pri všetkej krutej dôslednosti – ani beznádej.

Túžil po pochopení, veril, že niečo také je možné – to ho zaujímalo viac ako odplata, aj keď určite nepochyboval o tom, že zločinci musia byť potrestaní. V rozhovore, ktorý s ním viedol americký spisovateľ Philip Roth, povedal: „Prežil som láger s plným vedomím. A potom som sa pokúsil vysvetliť ostatným aj sám sebe, čo to znamenalo. Vôbec som nechcel písať literatúru. Mojím vzorom boli týždenné správy, aké sa píšu v továrňach. Musia byť presné, výstižné, zrozumiteľné.“

Jedenásteho apríla 1987 Primo Levi skončil život, v ktorom sa mu dostalo mnohých pôct a uznania, skokom do výťahovej šachty. Bolesť, ktorá sa nedá nikomu odovzdať, rokmi neslabne. Možno skôr naopak. „Mŕtvi nás prosia, mali by sme odpovedať,“ napísal francúzsky filozof Alain Finkielkraut. Vo štvrtok večer v bratislavskom Talianskom inštitúte predstavili knihu Prima Leviho Je to človek? Je to jediná jeho kniha, ktorá je momentálne dostupná v slovenčine.