FOTO - ČTK
"Bol to cestovateľ, pozorovateľ a výborný rozprávač. Bol vnímavý, nasával príbehy. Svoje zážitky vedel mimoriadne plasticky opísať. Všetci si hneď a ľahko predstavili, čo sa asi stalo," spomína na režiséra Martina Hollého filmový kritik a blízky priateľ Richard Blech.
Odchovaný na dokumente
Hollý bol odchovaný dokumentárnym filmom a do hraného filmu vstúpil ako realista. Balada o siedmich obesených nenesie jeho typický rukopis - v čase jej vzniku sa Hollý nechal ovplyvniť Alainom Robbe-Grilletom. Francúzky dramatik ho vyprovokoval nakrútiť film bez scenára a záväzného vzťahu k realite. Potom sa Hollý vrátil ku klasickému rozprávaniu.
Šesťdesiate roky priali mladým tvorcom, ročne sa nakrúcalo desať až dvanásť filmov. Ľuďom sa páčili. "Predchádzajúca, bielikovsko-bahnovská generácia mala základné problémy s vedením hercov - nevedeli tlmiť ich divadelný prejav - i filmovou technikou," hovorí Blech, "Hollý, Uher, Solan a spol. prišli s vlastnými kameramanmi. Tí dokázali výborne narábať s obrazom, v ich rukách sa kamera stala umením." Hollého blízky spolupracovník Stanislav Szomolányi oceňuje rešpekt, ktorý voči sebe pociťovali: "Martin mal ku kameramanovi profesionálnu i morálnu dôveru. To ma voči nemu zaväzovalo." Na každé nakrúcanie prišiel Hollý s dokonale prepracovaným technickým scenárom. "Každý detail vedel presne zdôvodniť. Pri nakrúcaní sa už vlastne nič lepšie vymyslieť nedalo. Dodávalo mi to istotu, mohol som sa pokojne sústrediť na tvorbu," hovorí Szomolányi.
Radosť z neočakávaného
Hollý okrem vypracovaného dramatického príbehu potreboval aj výborné výkony hercov. Emília Vášáryová má v pamäti jeho chuť pracovať s nimi: "Bavilo ho skúšať. Skúšal, skúšal, skúšal. Každú scénu niekoľkokrát. Na nakrúcanie prichádzal dôkladne pripravený, ale nechal sa ovplyvniť momentálnou inšpiráciou. Spolu sme sa tešili z neočakávaného. Každý videl, že práca s ním má zmysel, že má všetko vo svojich rukách. Nebol hysterický, ani neprístupný. Milovali sme ho všetci, od hercov až po nosičov káblov."
Hollému a generačným kolegom však nepriali predchodcovia, ktorí v mladých videli konkurenciu, a doba samotná. Kompromisom sa nedalo vyhnúť. "Vtedy neexistovala absolútna tvorivá sloboda. Bolo jej viac alebo menej, záležalo na tom, ako sa s tým kto vyrovná," hovorí Richard Blech. "Scenáre posudzovali viaceré komisie, všetci museli robiť kompromisy. Hollý snáď k najväčšiemu kompromisu pristúpil vtedy, keď zrealizoval scenár Horúčka, napísaný vysokým funkcionárom ministerstva kultúry. Film mal najprv nakrútiť Uher - potom, čo mnohí herci odmietli spoluprácu, sa nechal odviesť na psychiatriu a prosil Hollého, aby ho tej ťažoby zbavil. Hollý vedel, že z takého scenára umelecké dielo nevytvorí, ale súhlasil. Bola to vlastne služba kamarátovi."
Nádej vkladal do Šulíka
Na Slovensku svoj posledný film nakrútil ešte v osemdesiatych rokoch. V poslednom čase sa venoval dabingu. A starostlivo sledoval mladú generáciu. Najväčšiu nádej vkladal do Martina Šulíka. "Ak je to naozaj tak, som na to veľmi hrdý," reaguje Šulík, jeden z jeho prvých študentov. "Mal som ho veľmi rád. Nikdy som necítil medzi nami generačnú bariéru. Na prednáškach nám nerozprával len o filme. Otváral s nami všetky témy - o živote, postojoch, skúsenostiach, spoločenskej situácii. Dostali sme pritom veľa cenných rád, ktoré sme rýchlo pochopili, keď sme vstúpili do praxe."
Richard Blech si spomína, že Hollý ešte plánoval nakrútiť film o dnešnom Slovensku, o tunelovaní, mafii, politike. Emília Vášáryová ho počula rozprávať o filme o Rómoch. "Keby nás zrazu zavolal, aby sme s ním šli robiť, nikto by neváhal ani sekundu. Šli by sme i zadarmo. Nedarilo sa mu zohnať peniaze, ale nebedákal. Martin sa nikdy nesťažoval. Ani na svoje choroby. Stretla som sa ním štyridsaťosem hodín pred smrťou. Povedal mi: Tuším, že umieram. Ale som pripravený."
Posledná rozlúčka s režisérom Martinom Hollým bude zajtra vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici v Bratislave o 14.00 h.
Martin Hollý sa narodil 11. augusta 1931 v Košiciach. Začiatkom päťdesiatych rokov študoval na FAMU. Štúdium nedokončil, začal pracovať v Krátkom filme. Prvý hraný film - Havrania cesta - nakrútil v roku 1962. Po ňom nasledoval Prípad pre obhajcu, Jeden deň pre starú paniu, Medená veža, Orlie pierko, Smrť šitá na mieru, Signum Laudis, Noční jazdci, Soľ nad zlato, Mŕtvi učia živých. Do televíznej tvorby patrí Balada o siedmich obesených (získala viacero cien, v roku 1968 bola ocenená Veľkou cenou na festivale v Monte Carle), Veľké pokušenie, Stroskotanie Danubia. V Čechách vznikla Tichá bolest, Cesta peklem či televízny film Zámek v Čechách. V roku 2000 nakrútil televíznu inscenáciu Kráľovská hra. Martin Hollý nikdy nepísal vlastné scenáre, vlastným spôsobom prerozprával príbehy iných. Spolupracoval s Tiborom Vichtom, Jiřím Křižanom, Jiřím Hubačom. Zomrel 18. marca 2004.
