obliecť sukňu alebo že mám iný viditeľný nedostatok. Všetci kolegovia ma nenápadne okukávali - boli veľmi zvedaví, kto dokázal prevalcovať početnú a silnú konkurenciu. Potom prišli dni tichého pozorovania a oťukávania sa navzájom. Po čase zistili, že som v danom odbore doma a pocítila som, že ma začali uznávať. Keď som sa aj ja zorientovala, uznala som, že sa na spolupracovníkov môžem vo všetkom spoľahnúť."
Róbert, 48 rokov: "Naposledy som menil robotu asi pred desiatimi rokmi. Nahovoril ma kamarát, ktorý už v podniku zopár rokov robil a bol spokojný. Jeho prítomnosť mi počas prvých týždňov veľmi pomohla. Zoznámil ma s prácou, prostredím i kolegami. No aj tak nezabudnem na blamáž, ktorú som si - asi vďaka určitej tréme a neistote - vyrobil sám. Pri prvom stretnutí s riaditeľom som chcel byť zdvorilý a oslovil som ho menom. Žiaľ, namiesto 'pán Havran' som povedal 'pán Vrana'. Na slovný preklep ma priateľ upozornil až za dverami riaditeľne. V tom momente by sa vo mne krvi nedorezal. Pán riaditeľ dodnes okolo mňa prechádza s úsmevom na tvári."
Monika, 19 rokov: "Po maturite som sa viac, ako pracovných úloh, obávala, že sa mi skončí čas mladosti a zo dňa na deň sa zo mňa stane "seriózny dospelák" žijúci stereotypom pracovných dní. V robote ma privítal kolektív mladých ľudí. Hneď od prvých chvíľ mi pomáhali zžiť sa s prostredím, vysvetlili mi moju náplň, radili s pracovnými úlohami. Okamžite som do kolektívu zapadla, nemala som žiadne problémy zvyknúť si na nový spôsob života. S mnohými kolegami trávim voľné chvíle aj po práci a vôbec nemám pocit, že by sa v mojom živote niečo diametrálne zmenilo."
