Všetci chceme, aby bolo na svete dobre a teplo. Archetypálni novomanželia Karla a Jerg v záverečnej scéne sladko a šťastne tancujú v záplave padajúcich lupienkov kvetov. Problémy nastávajú len pri praktickej realizácii našich snov. Ako dobre a ako teplo má byť?
Je istou úľavou, že sa takmer všetky príbehy poľského dramatika Ingmara Villquista odohrávajú v akomsi zlovestnom severskom meste. "Nie som bytosť, ktorá spokojne sedí pri malom stolíku v kaviarni, v mestečku zaliatom slnkom," hovorí dramatik o sebe. Keby sa to všetko dialo v Poľsku alebo nebodaj na Slovensku, niekto by sa mohol aj pohoršiť nad tým, že tí, ktorých by sme tak radi považovali za celkom iných a nenormálnych, sú takí podobní a takí normálni. Život Villquistových živých organizmov sa neodohráva za fiktívnou štvrtou divadelnou stenou, ale za reálnymi bariérami neporozumenia, cez ktoré sa pozeráme na intímne problémy tých druhých.
V tomto ohľade je uvedenie Bezkyslíkovcov prelomovým. Gay pár vychovávajúci dieťa rieši plienky, nočný plač, dávne záväzky, túžbu po blízkosti a slobode zároveň. Marcel Ochránek hrá jednoducho vynikajúco, jeho uzavretejší partner Boris Zachar mu slúži ako nepreniknuteľná stena, na ktorú ustavične naráža jeho zúfalá snaha o udržanie si domova.
Daniela Kuffelová, Druhá z prvého príbehu Kocka masti s hrozienkami, je zrelá, príťažlivá žena, citlivá manipulátorka i krutá obeť zároveň. Zuzana Moravcová je vierohodným objektom sesterskej lásky, mileneckej vášne i materinskej opatery.
Tretia časť nazvaná Fantóm však zostala pre mňa v polohe skutočného preludu umelá, vykonštruovaná, bez príchytiek na emocionálne uchopenie, hoci výkony Viery Pavlíkovej i jej partnerov sú nesporne zaujímavé. V teoretickej rovine rozumiem autorovej snahe ukončiť cyklus rôznych variantov partnerského spolužitia paródiou na svadobné ilúzie nazvanou Lemury. V praxi však tento priveľmi ľahko odčítateľný dôvetok predstavoval len ďalšie bremeno slov v inscenácii už aj tak náročnej na vnímanie.
Villguistove texty sú pomerne literárne, vedela by som si predstaviť krátenie už v úvodných dvoch častiach. Svetozár Sprušanský viedol citlivo hercov, vymyslel inteligentnú koncepciu, zabudol však zrežírovať emócie divákov, ktoré sa zvlášť po pauze otupujú v záplave slov a nie celkom zrejmých vzťahov. To, čo malo zostať komornou záležitosťou, sa tak dostáva do priveľmi širokého plánu nezodpovedajúcemu zvoleným scénickým prostriedkom. Viem, že Divadlo Andreja Bagara v Nitre je štedré a chcelo ponúknuť svojim divákom dostatočnú protihodnotu za večer strávený v divadle. Bezkyslíkovce určite ponúkli inšpiratívnu odpoveď na otázku, aké dobré môže byť divadlo. Scénografka Andrea Bartha pracovala s priestorom i farbou v duchu šifier zakódovaných v texte. I atmosférická hudba Petra Zagara bola viac ako len kulisou. Jedinou škodou teda zostalo, že prílišnou snahou povedať naraz všetko si inscenátori sami pod sebou podpílili konár.
Divadlo Andreja Bagara v Nitre * Ingmar Villquist: Beskyslíkovce * Preklad: Bohdana Sprušanská * Hudba: Peter Zagar o Scéna a kostýmy: Andrea Bartha o Réžia: Svetozár Sprušanský * Hrajú: Zuzana Moravcová, Daniela Kuffelová Boris Zachar, Marcel Ochránek, Katarína Kubošiová a ďalší * Premiéra 19. marca 2004
