Slovan vyhral v sobotu nad Zvolenom 8:2, ale ja, aj keď som veľký fanúšik belasých, som sa konečného potlesku na tribúne nedočkal. Na začiatku zápasu som s dvoma kamarátmi našiel naše sedadlá obsadené. Aj keď sme mali riadne kúpené lístky (každý za 150 korún). Na našich miestach sedel muž vo veku okolo 30 rokov, robustnej postavy s o niečo mladším kamarátom a sotva 5-ročným chlapcom. Keď sme mu ukázali vstupenky, povedal, že ho to nezaujíma, aby sme si sadli vedľa na voľné miesta.

Zlom nastal počas prvej prestávky. Naši bezlístkoví susedia si odskočili, a na miesta, na ktorých sme sedeli, prišli ich právoplatní majitelia. Bez problémov sme im ich prenechali a sadli si vedľa na naše skutočné sedadlá. Onen veľký, svalnatý muž sa vrátil a so škaredou grimasou chytil najmladšieho z nás za ramená a so zaťatými zubami precedil, že on tu robili roky usporiadateľa. Počas svojich prejavov nešetril vulgarizmami. Kamarát sa otočil smerom k skutočnému usporiadaľovi v rovnošate, no ten sa na nás len usmial a venoval sa dianiu na ľade. Vzápätí na to dal "svalovec" zaucho najmenšiemu z nás a mňa volal von. Pochopiteľne som nešiel, strach naozaj narastal úmerne s agresivitou exochrankára. So slabou nádejou sme sa obracali na usporiadateľa v službe, no ten sa nám iba vysmieval. Náš trýzniteľ chcel silou-mocou dokázať svoje väčšie fyzické parametre. Oznámil nám, že si ide pre posily a že budeme ležať v krvi. Prirodzene, len čo bol v útrobách štadióna, zdvihli sme sa a zmizli sme. Možno zbabelo, ale od iných ľudí by sme asi pomoc márne očakávali. Divák z Bratislavy