„Masové vyvražďovanie ľudí sa v 20. storočí zbanalizovalo, genocída sa stala súčasťou každodennosti nášho sveta,“ vyhlásil nedávno Riszard Kapuściński, jeden z najuznávanejších reportérov druhej polovice 20. storočia, predstaviteľ nového žurnalizmu a vplyvný organizátor humanitárnej pomoci OSN pre krajiny Tretieho sveta, najmä pre africký kontinent. Článok, ktorý prinášame, je skrátenou verziou prednášky Súčasná patológia moci a banalita zla, ktorú predniesol na Kongrese kresťanskej kultúry v poľskom meste Lublin.Masy a populisti

Štruktúry moci sa v priebehu 20. storočia značne zmenili. V historickej aréne sa objavil nový fenomén – masy. O „masovej spoločnosti“ či „úlohe más v dejinách“ sa začalo hovoriť ako o charakteristických črtách spoločnosti. Nejde pritom iba o veľkosť masy. Masa sa stala novou silou, ktorá však nemá politickú orientáciu a skúsenosť. Masu tvoria včerajší sedliaci, presídlenci z vidieka, ktorí napĺňajú mestá v nádeji, že v nich nájdu prácu a lepší život. Títo ľudia, hoci politicky zatiaľ nevyzretí a naivní, disponujú vďaka demokracii veľkou silou: majú hlasovacie právo, môžu voliť a spolurozhodovať.

Preto tí, ktorí chcú moc získať a udržať, musia v rámci novej spoločnosti uzavierať dohody, nakloniť si potenciálnych voličov, aby ich potom ovládli, či už sľubmi a nahováraním, alebo manipuláciou, či dokonca podrobením. Problém ovládnutia más, získanie ich súhlasu a podpory, sa stal jednou z priorít moci (jej legitimita sa v minulosti odvádzala z vôle Božej, či z pravidiel dynastického dedičstva, takže mocnári sa o priazeň ľudu nemuseli až tak uchádzať).

Veľkým problémom más nahustených v rastúcich mestách je problém identity. Ľudia stratili spojenie s dedinskou kultúrou, s ktorou sa odnepamäti identifikovali, a teraz si musia hľadať novú identitu. Radi by žili v takej pospolitosti, ktorá by ich pokladala za svoju neodmysliteľnú a hodnotnú súčasť. V tejto situácii sa na scéne objavuje nový typ vodcov – populisti. Populisti zneužívajú prirodzenú túžbu vykorenených po novej identite a sľubujú, že všetky sny masy splnia. Tak získavajú podporu a preberajú kormidlá moci.

Noví lídri más využívajú na súčasných mapách sveta najrozličnejšie ideológie: populizmus, nacionalizmus a rasizmus. (V tomto trojuholníku majú miesto aj fašizmus a komunizmus.)

Ak analyzujeme genézu politickej moci v súčasnom svete, môžeme rozlíšiť dve jej podoby: Prvou je moc v štátoch so starodávnym, postupne rozvíjaným a stabilizovaným demokratickým rodokmeňom – napríklad v Anglicku a Švajčiarsku. Druhým typom je moc, ktorá sa zrodila z búrlivých vĺn veľkých prevratov, revolúcií, vojen a migrácií, ktoré v 20. storočí sprevádzali zrodenie masovej spoločnosti. Práve z lona tohto druhého typu moci sa zrodili všetky odrody ničivej patológie.

Obraz nepriateľa

Kto sú predstavitelia moci v prvých desaťročiach 20. storočia? Sú to najmä reprezentanti stredných vrstiev, neraz mladí dôstojníci, lídri najrozličnejších strán a študenti. Heslá, ktoré hlásajú, majú ohúriť a získať tých, ktorí sa cítia ohrození, stratení, a preto hľadajú novú identitu. Ideológovia a agitátori im najčastejšie podsúvajú národ a štát. Národ je duchovno-spoločenská pospolitosť, v ktorej si nájdu miesto a budú ju spoluvytvárať vykorenenci, štát je právno-administratívna inštitúcia, v ktorej národ nachádza svoje uskutočnenie a obranu. Ideológiou, ktorá obsahuje kvások – filozofiu a apológiu tohto národno-štátneho ideálu, je nacionalizmus. Mimoriadne odpudzujúce a nebezpečné spomedzi najrozličnejších podôb nacionalizmu sú:

1. hlúpe a arogantné presvedčenie o kultúrnej výnimočnosti,

2. snaha definovať vlastnú identitu a inakosť pomocou vymedzovania sa proti nepriateľovi, zaslepenou opozíciou voči iným, najčastejšie susedným pospolitostiam a spoločnostiam.

Nacionalisti potrebujú nepriateľa, ktorý „ohrozuje ich národ“ a za jediné riešenie tejto konfliktnej situácie považujú jeho fyzickú porážku. Bez obrazu nepriateľa nemožno nacionalizmus definovať. Nacionalista si musí nepriateľa vymyslieť, aby mohol s ním bojovať, a tak zdôvodniť svoju existenciu.

Viacerí novovekí myslitelia – Gellner, Mosse, Hobsbowm či Lukács – pokladajú nacionalizmus za prevládajúcu ideológiu súčasnosti a upozorňujú na jej ničivú agresivitu. Nacionalizmus je ideológia v útoku, ktorá si osvojuje najrozličnejšie formy, pričom sa občas zvykne stiahnuť do úzadia. Nacionalizmus cúvne, aby sa vzápätí objavil v novej podobe. Ofenzíva nacionalizmu nie je čímsi spontánnym, vrodeným. Moc ju zakaždým starostlivo opráši, vynoví, organizuje a podnecuje, využívajúc svoje štruktúry, kádre a médiá. Moc si vždy vytýči cieľ, zavčasu si pripraví obete. Ide o to, aby nepriateľa nielen atakovala, ale ho aj zničila. V tomto neskromnom maximalizme tkvie jeden z hlavných znakov súdobého nacionalizmu.

Kto je pre moc, ktorá vsadila na kartu nacionalizmu, skutočným alebo zakukleným nepriateľom? Aký je obraz tohto nepriateľa? Predovšetkým – je to kolektívny obraz. Nepriateľ ako jednotlivec nie je nebezpečný. Nebezpečná je nepriateľská masa.

Navyše, nepriatelia musia byť iní, nepriatelia sú vždy ONI. Najlepšie, ak sa dajú rozlíšiť podľa vonkajších znakov: farbou pokožky, obliekaním, zjavom, správaním sa. Na takých sa najľahšie ukáže prstom, na takých sa najľahšie zamieria pušky. Najvýhodnejší je slabý, bezbranný a porazený nepriateľ.

Nacionalizmus je chorobou našej doby. Jeho pravzor prežíva dodnes na mnohých miestach sveta v podobe tribalizmu, pocitu rodovej a kmeňovej súdržnosti, ktorú domorodé elity živia a kultivujú ako zbraň proti iným kmeňom a etnikám.

Medzi tribalizmom a nacionalizmom je však fundamentálny rozdiel. Nacionalizmus našich čias sa rozvíja vďaka modernej, metodickej a produktívnej organizácii a modernej technológii, ktoré tribalizmu chýbajú.

Inakosť, ako ohrozenie, ako stelesnenie cudzích a rozkladných síl, sa stala spoločným znakom všetkých nacionalistických, autoritárnych a totalitných režimov našej epochy. Nijaká civilizácia nebola dostatočne imúnna proti patológii nenávisti, pohŕdania a deštrukcie, ktoré šíria ideológovia a lídri národných režimov. Túto nákazu šírili režimy na všetkých geografických šírkach. Najčastejšie sa prejavovala masovým zabíjaním – genocídami, ktoré sa stali tragickou a a opakujúcou sa črtou súčasnosti.

Anatómia genocídy

Existuje oportunistický výklad rozličných podôb genocídy ako izolovaných, epizodických udalostí, iracionálnych výbuchov kolektívnej zvlčilosti zrodenej zo zápachu krvi. Genocídy sú hanbou nás všetkých, a preto sa usilujeme čo najrýchlejšie na ne zabudnúť a presunúť celú túto bolestnú problematiku na plecia historikov. Poctivejšia analýza prípadov genocídy nám prikazuje odmietnuť teóriu iracionálneho výbuchu. Príčinou každého masového zabíjania je vždy jedna z metodicky propagovaných ideológií nenávisti; každému aktu genocídy predchádza vždy dlhé obdobie príprav podnecovaných byrokratickým aparátom moderného štátu. Viacerí politológovia a filozofi, napríklad Bauman, Laquere či Arendtová, sformulovali na základe tohto poznania závažnú tézu: moderná civilizácia má už v svojej podstate a dynamike znaky, ktoré môžu rozpútať akt masového vraždenia.

Kedy takéto nebezpečenstvo vzniká? Zakaždým, keď duchovnosť kultúry začne upadať a zaniká, keď spoločnosť zachvátia etické driemoty a citlivosť na zlo a rozvrat sú utlmené.

Zdá sa, že v našej epoche sa najčastejšie porušuje to kresťanské prikázanie, ktoré hovorí: „Miluj blížneho!“ Všetky súčasné ideológie nenávisti – nacionalizmus, fašizmus, komunizmus či rasizmus – využívajú ľudskú slabosť, náchylnosť človeka produkovať nevraživosť voči inému či neznámemu. Nevraživosť, ktorú moc dokáže premeniť na nepriateľstvo a na ochotu zabíjať.

Dôsledky tejto patológie nadobudli v našej epoche priam obludné rozmery, pretože súčasný štát posilnil moc neslýchane produktívnou organizáciou a modernými technológiami zabíjania. Masové zabíjanie „iných“ sa stalo premyslenou a systematicky uskutočňovanou ozbrojenou akciou, ktorej cieľom je vyvraždiť vybraných podľa kritérií národnosti, rasy či náboženstiev v istých civilných spoločnostiach.

História 20. storočia zaznamenala prinajmenšom osem epizód genocídy: zabíjanie Arménov mladoturkami v rokoch 1915 až 1916, vyhladovanie miliónov ukrajinských sedliakov stalinistickým režimom v rokoch 1932 až 1933, masaker obyvateľstva čínskeho mesta Nankingu japonskými okupantmi v rokoch 1937 až 1938, holokaust židovského obyvateľstva v rokoch 1941 až 1945, vyvraždenie miliónov moslimov a hinduistov v čase rozdelenia Indie v rokoch 1947 až 1948, milióny obetí tzv. kultúrnej revolúcie v Číne počas Maovho režimu v 50. a 60. rokoch, vyvraždenie kambodžského obyvateľstva v rokoch 1975 až 1978, vyvraždenie národa Tutsiov v roku 1994 vládnucim národom Hutuov.

Čo tieto genocídy spája?

1. Všetky organizovali oficiálne, legálne vlády. Mlčanie a oportunizmus svetovej verejnosti, najmä na začiatku genocídy, potvrdzujú krízu etickej citlivosti v súčasných civilizáciách.

2. Genocídy sa neodohrávali iba v jednej kultúre. Konali sa v krajinách patriacich do najrozličnejších kultúrnych okruhov. Ani jediná súčasná kultúra nie je voči zvodom genocídy imúnna.

3. Výrazné je prepojenie genocídy a vojny.

4. Genocída nikdy nevypukla v krajine, kde panovala demokracia. Ako sa ukazuje, inú ochranu ako demokraciu pred genocídou zatiaľ nepoznáme.

5. Moc, ktorá genocídu plánovala a organizovala, zakaždým vytvorila obraz nepriateľa – budúcej obete. Vždy bolo dôležité, aby sa tento nepriateľ nachádzal vo vnútri spoločnosti – rodiny, dediny, mesta, pospolitosti, štátu. Vtedy sa nepriateľ zdal byť najnebezpečnejším: žil pod jednou strechou, mohol podpáliť dom, otráviť jeho obyvateľov. Vzdialený, abstraktný nepriateľ nemal také odpudzujúce rysy, aby dokázal vyhecovať ľudí k vraždeniu.

6. Nepriateľ mohol mať najrozličnejšiu podobu. Mohol to byť triedny nepriateľ, Žid, moslim, Tutsi či černoch, ale propagandista ho zakaždým definoval ako národného nepriateľa.

7. Počas genocídy siaha moc po pláštiku autarkie, presadzuje sa politika izolacionizmu, zatvárajú sa hranice.

8. Profesor Bauman vo svojej skvelej knihe – Modernosť a záhuba upozorňuje, že v prípade holokaustu umožnila technológia vraždenie na diaľku – teda akoby nie vlastnoručne, čo tlmilo výčitky svedomia vykonávateľov. Taká situácia sa však opakovala iba výnimočne. Organizátori genocídy v Rwande prikazovali „svojim“, aby Tutsiov nekosili guľometmi, ale masakrovali mačetami – krvavý kúpeľ mal posilniť symbolickú súdržnosť vo vlastných radoch.

9. V každom prípade muselo prenasledované spoločenstvo pred posledným aktom záhuby podstúpiť dlhé roky ponižovania, zastrašovania, hladu a iných podôb utrpenia organizovaného mocou. Smrť bola pre týchto nešťastníkov takmer vykúpením.

10. V každom prípade bola genocída pripravovaná a uskutočňovaná v situácii, keď sa spoločnosť ocitla v stave hlbokej ekonomickej a morálnej krízy, keď ju ochromilo zatmenie náboženského vedomia, keď nastala atrofia citov a strata schopnosti rozlíšiť dobro od zla.

Beztrestnosť vládcov

Dvadsiate storočie sa najčastejšie hodnotí ako storočie dvoch totalitarizmov – fašizmu a komunizmu, veľkých svetových vojen, Osvienčimu a Hirošimy. Ani v najserióznejších prácach som však nenašiel zmienku o tom, že to bolo aj storočie permanentne sa navracajúcich, neustále obnovovaných genocíd, ktoré premyslene organizovali vlády. V 20. storočí bolo počas genocíd vyvraždených viac ľudí, ako zahynulo počas svetových vojen.

Prečo sa ostýchame pomenovať našu dobu epochou, v ktorej sa podchvíľou organizujú premyslené masové zločiny? Prečo nehľadáme spoločného menovateľa pod obeťami Maovej kultúrnej revolúcie a vyvražďovaním obyvateľstva Rwandy? Všetko sa predsa dialo vo svete rozvinutej komunikácie, v ktorom nás nekvári nedostatok, ale prebytok informácií, na planéte, podrobne monitorovanej prístrojmi na množstve satelitov, na zemeguli, ktorú spravuje celá armáda funkcionárov medzinárodných organizácií.

Nie je takýto „redukcionizmus“, opisovanie každej epizódy genocídy ako izolovaného dejstva týchto ukrutných dejín, bez spojitosti s patológiami moci v iných končinách našej planéty, iba rafinovaným únikom pred skutočnosťou, pred povinnosťou klásť si nepríjemné otázky nad našou spoločnosťou? Takéto selektívne, nesúvislé ukladanie genocíd do histórie a pamäte ľudstva spôsobuje, že ich ľudské spoločenstvo neprežíva ako spoločnú skúsenosť. Nevykupuje nás spoločné priznanie viny.

Neraz sa stáva, že ľudia jednej civilizácie a kontinentu ani len netušia, že na inom kontinente, na území inej kultúry či rasy, vyhladili pospolitosť či národ. Taký zločin ako holokaust je dokonca v Afrike či v Indii celkom neznámy. Zločin vykonaný na území jednej kultúry rezonuje (ak vôbec) iba v svedomí jej nositeľov, často iba v jedinej krajine.

Štátna moc, ktorá sa dopustí zločinu genocídy, ťaží z ohromujúcej beztrestnosti. Norimberský súd je výnimkou, ale aj tam odsúdili iba hŕstku zločincov. Iba zriedka sa na lavici obžalovaných ocitne zločinec, ktorý bol vysokým štátnym úradníkom. Prax je taká, že čím vyššiu funkciu vykonával, tým väčšia je jeho beztrestnosť. Svetový systém spravodlivosti je nedôsledný, slabý, oportunistický. Iba v ojedinelých prípadoch štát, ktorého reprezentanti organizovali genocídu, priznal vinu, tak ako v prípade Nemcov. V iných prípadoch moc obvinenia z genocídy buď odmietne, alebo sa zahalí do mlčania. Turecká vláda popiera, že mladoturci vyvraždili 1,5 milióna Arménov, ruská vláda neprizná, že vyhladovala 10 miliónov ukrajinských roľníkov, čínska vláda spochybňuje odhad, že v 60. rokoch vyhladila 20 miliónov svojich občanov.

Najzahanbujúcejšia je však bezradnosť svetovej verejnej mienky. Ruka v ruke s touto bezradnosťou mocnie morálna ľahostajnosť, neschopnosť reagovať na zlo. To zlo nás do takej miery opantalo, že už nedokážeme postrehnúť jeho výstražné, démonické črty. Stalo sa banálnou súčasťou každodennosti.

Nemáme právne, inštitucionálne a technické mechanizmy, ktoré by mohli zabrániť novým genocídam. Jedinou ochranou pred úplným zľahostajnením sa môže stať vysoká morálka jednotlivcov i spoločností, živé náboženské vedomie, silná vôľa konať dobro, neustále a pozorné načúvanie hlasu, ktorý nám prikazuje: Miluj blížneho…!