Pracovníkovi, ktorý z pracovného pomeru s našou organizáciou odišiel do dôchodku a je v nej ďalej zamestnaný na dohodu o vykonaní práce (podľa pragrafu 226 Zákonníka práce), odmieta zamestnávateľ prispievať na stravu podľa paragrafu 152 Zákonníka práce. Nazdávam sa, že tento postup nemá oporu v zákonoch. Vzhľadom na odôvodnenia, ktoré som doteraz k uvedenému postupu z rôznych zdrojov dostal, prosím o vyjadrenie, či je tento postup zamestnávateľa správny.
Ján P., Košice
Problematiku stravovania zamestnancov upravuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, v znení neskorších predpisov. Zákonom č. 210/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný Zákonník práce, došlo k čiastočnej úprave v zabezpečovaní stravovania, jej základ sa však prakticky nezmenil.
Stravovanie zamestnancov upravuje Zákonník práce v ustanovení paragrafu 152. Podľa uvedeného ustanovenia je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu.
Podľa ustanovení Zákonníka práce sa za zamestnanca považuje aj fyzická osoba, ktorá je so zamestnávateľom (popri pracovnom pomere) aj v inom pracovnoprávnom vzťahu, ak vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo za odmenu, teda aj na základe dohody o vykonaní práce uzavretej podľa paragrafu 226 Zákonníka práce.
Táto povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie zamestnancov je bližšie špecifikovaná v ustanovení paragrafu 152 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa neho zamestnávateľ zabezpečí stravovanie svojich zamestnancov najmä podávaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby. Dôležité je, že na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže, nie je však povinný, zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. Ak zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v inom stravovacom zariadení podľa predchádzajúceho odstavca, alebo ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku, je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancom finančný príspevok vo výške najmenej 55 percent ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 percent stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.
Týmto osobitným predpisom je v súčasnosti Opatrenie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 467/2003 Z. zo 7. novembra 2003 o sumách stravného, vydané podľa paragrafu 5 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Podľa tohto opatrenia sa ustanovuje suma stravného vo výške 80 korún pre časové pásmo 5 hodín až 12 hodín, z ktorej sa vypočíta výška príspevku poskytovaného zamestnancom v prípade, ak im zamestnávateľ nezabezpečí stravovanie v stravovacom zariadení.
Na základe uvedeného v prípade, že zamestnanec pracujúci na základe dohody o vykonaní práce odpracuje v príslušný deň viac než štyri hodiny, vznikne mu nárok na zabezpečenie stravy, resp. príspevku poskytovaného zamestnancovi.
