Živé čierne klbko privítali naše deti s obrovským nadšením. Niekoľkotýždňové šteniatko srnčieho ratlíka vyzeralo ako hračka. Prvé dni nám však pripravilo ťažké chvíle. Keď večer zostalo samo, nechcelo spať. Mravčalo, kvílilo a vydávalo také žalostné zvuky, že aj nám bolo do plaču. S manželom sme sa pri ňom v noci striedali a utišovali ho.
Po týždni si zvyklo a stal sa z neho normálny pes. Deti mu dali meno Dino, po slávnom talianskom futbalistovi Dinovi Zoffovi.
Dinko s nami všade rád chodil a najradšej sa vozil v aute. Hneď pochopil, že sa niekde chystáme a už čakal pri dverách. V garáži bol prvý, naskočil do auta a pri jazde pozorne sledoval krajinu.
Najviac sa hneval, keď musel zostať doma sám. Vtedy vliezol do niektorej postele, našiel si rožtek vankúša alebo paplóna a zubami ho zúrivo kmásal, kým ho neroztrhal. A tak som stále prala zaslinené obliečky, zašívala rohy a postupne sa zmierila s tým, že naše vankúše nemajú tvar obdĺžnika, ale päťuholníka, šesťuholníka až osemuholníka.
Ak sa o psoch hovorí, že sú strážne, Dinko bol jednotka. Okrem toho, že mal vynikajúci sluch a dokázal rozlíšiť zvuk auta, ktoré zastavilo pred vchodom, musel mať aj špeciálny psí inštinkt. Ľudí si rozdelil na dobrých a zlých. Dobrí boli všetci naši kamaráti, rodina a známi, zlí boli neznámi ľudia, ale aj niektorí členovia rodiny, ktorí Dinka nemali radi. Nedokázali sme ho presvedčiť, že ujo, ktorý nás často navštevoval a raz do neho kopol, je náš a netreba nás pred ním chrániť.
S našimi dvoma synmi si Dino veľmi rozumel. Hrával sa aj s ich kamarátmi, ale žiadny z nich nesmel našich chlapcov udrieť - ani zo žartu. Vtedy sa Dino rozzúril, brechal a nepriateľa hrýzol. Nedokázal síce veľmi ublížiť, zato každého vystrašil. Keď sa nahneval, myslel to vážne a pripomínal zúrivého leva.
S Dinkom sme prežili 12 krásnych rokov a doteraz na neho spomíname.
