Toto nie je historická snímka, ale dnešná realita, ktorú si užíva Vladislav Novák a jeho rodina z Uherského Hradišťa. Vila N nie je veľká. Je síce dlhá dvadsať metrov, ale široká len necelých sedem. Spolu so záhradou vyšla majiteľov asi na päť miliónov. Možno vyzerá ako drahý špás, no podobné projekty pokojne presiahnu aj päťdesiat. "Treba povedať, že rovnaký problém je minúť veľkú sumu, ako vedieť sa zmestiť do malej," hovorí architekt Miroslav Tomík. "V Čechách je tento dom považovaný za jeden z mnohých, zaujímavý je možno len tým, že ho postavil Slovák." FOTO - PATRIK SAFKO
O minuloročnú cenu Dušana Jurkoviča sa architekt Miroslav Tomík pôvodne vôbec nechcel uchádzať. Napokon sa predsa rozhodol svoj projekt prihlásiť - a na vlastné prekvapenie zvíťazil. A tak sa slovenským domom roka 2003 stala česká Vila N. Vyrástla v Uherskom Hradišti, priamo pri sútoku Baťovho kanála s riekou Moravou.
Priestranný pozemok s dielňami si Vladislav Novák kúpil už dávnejšie - kvôli veteránom, ktoré sú jeho životnou láskou. Myšlienka postaviť dom práve na tomto mieste mala jednoduchý dôvod: byť k nim čo najbližšie.
"Pôvodnú štúdiu urobil iný architekt, Novákovcom sa však nepozdávala, lebo sa k veteránom nehodila. Dohodli sme sa teda, že na skúšku spravím druhú. Keď ju uvideli, hneď súhlasili a presvedčili ma, že to zvládneme," hovorí Miroslav Tomík.
Na počiatku boli autá
Typické prvky funkcionalizmu - biela farba, pásové okno či horizontálne členenie zábradlia - vyplynuli akosi prirodzene. Priatelia si povedali: prečo to nevyskúšať, veď vek áut z dvadsiatych rokov sa presne zhoduje so zlomovými rokmi v architektúre.
Jedinou zásadnou otázkou ostala strecha. Novákovci neverili, že v tom čase sa skutočne stavali domy bez sedlovej strechy. "Až keď som im ukázal tvorbu Le Corbusiera, najslávnejšieho architekta z tohto obdobia, presvedčil som ich. Napokon, tradícia rovných striech je v Čechách vďaka Baťovi silnejšia ako u nás," hovorí Tomík.
Kúria cez krb a kolektory
Výstavba bola jednoduchá, na stavbe sa podarilo ušetriť. Konštrukcia neobsahuje žiadne špeciality - stavbu tvoria klasické betónové dosky, murované plochy, plastové okná. Najviac sa investovalo do veľkých presklených plôch - do hliníka a skla s väčším tepelným odporom.
"Všetok materiál sa nakupoval v Čechách, takže náklady boli v porovnaní s našimi cenami o tretinu nižšie. Plochú strechu pokrýva krytina kúpená priamo z fabriky. Trochu drahšia bola možno kúpeľňa, inak všetko zariadenie - kuchynská linka, stoly, skrinky či dvere, robil jeden dodávateľ," vysvetľuje architekt.
Krb v obývačke dokáže vykúriť veľkú časť bytu. Dom je dôkladne odizolovaný, má zateplenú strechu, obytnú časť stačí vykurovať obyčajnou podlahovkou. Súčasťou vykurovacieho systému v dome sú aj slnečné kolektory.
"V Čechách ich polovičkou dotuje štát, na Slovensku nie. U nás je preto ich návratnosť podstatne iná," hovorí Tomík.
Nie na efekt, ale na žitie
Výrazný biely kváder, viditeľný zo všetkých strán, sa hodí aj do kontextu okolitých technických stavieb. V budúcnosti by v prízemných priestoroch domu malo vzniknúť múzeum veteránov.
Téma veteránov sa tiahne celým interiérom. Na stenách je množstvo obrazov starých áut z dielne Václava Zapadlíka. Majiteľ si z pôvodného bytu okrem nich nepriniesol nič.
Dom podľa mnohých nesie typické corbusiérovské črty, no vo vnútri je celkom obyčajný. Pôsobí skromne. Zdvihnutý na pylónoch možno vyzerá trocha netradične, vďaka tomu sa však ľahšie vyhne povodni.
Či sa vo svojom priestore cítime naozaj útulne, zistíme, až keď sme v ňom. "Aj porota, ktorá si bola dom pozerať, až na mieste a v prítomnosti rodiny ocenila jeho rozmery a príjemnú atmosféru," hovorí Tomík.
Poctivé projekty architektov neuživia
O tom, ako sa u nás darí architektúre a jej tvorcom, hovorí Miroslav Tomík:
Koľko je podľa vás na Slovensku architektonicky hodnotných rodinných domov?
"Slušné domy u nás môžeme zrátať na prstoch dvoch rúk. V Čechách ich je viac. Aj preto, že česká kultúra myslenia je vyššia ako slovenská. Česi majú vzťah k minimalizmu, u nás ešte chvíľu potrvá, kým sa zistí, že nie všetko veľké a drahé je dobré."
A čo skromnosť architektov?
"Snažíme sa vlastne iba prežiť, tak ako mnohí iní. Dobre urobený projekt, dotiahnutý do finále, je pre mnohých ľudí stále málo podstatný. A pritom môže ušetriť veľa peňazí, nervov i prácu stavebníka."
Ako sa vyvíja vkus investorov?
"Začína sa trochu lepšiť. Slabá je však kúpyschopnosť. Mnohí by si radi postavili niečo malé, jednoduché a skromné, nemajú však na to peniaze a nedostanú ani úver, lebo ho nemajú ako vracať. Tí, čo zase majú peniaze, si len málokedy vyberajú architekta podľa toho, čo kde postavil a ako pracuje."
Ako u nás pracuje architekt?
"Niektorí architekti spravia projekt pre bohatého investora, zarobia na ňom, a ďalej ich stavba nezaujíma. Niektorí šetria materiál na úkor kvality. A potom sú takí, ktorí sa usilujú brať to aspoň trochu poctivo - tí majú v princípe pohádaných všetkých dodávateľov, lebo chcú niečo, čo by malo byť samozrejmosťou, a nie je. Problémom je aj to, že dohoda medzi investorom a architektom je otázkou dlhodobých konzultácií."
Dohoda chce predsa čas, nie?
"Lenže hodiny, ktoré strávime s ľuďmi, diskutovaním a presviedčaním o správnych riešeniach, nám nikto nezaplatí."
Nepovažujete tieto konzultácie za skúsenosť aj pre seba?
"Áno. Nejde však o kompromisy, skôr o čas. Ale nie každý architekt si môže dovoliť vyberať zákazky. Je rád, keď ich má."
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
