Ich odchodom sa naozaj končí jedna éra slovenskej politiky a prvý pokus o západný model správy vecí verejných. Preto si Demokratická strana zaslúžila, napriek mizivej podpore verejnosti, toľko pozornosti.

Zajacov politický projekt slovenská väčšina od začiatku vytrvalo odmietala, a vždy išlo napokon skôr o to, či tento projekt vôbec osloví dostatočne veľkú časť voličov, aby mohol aspoň prežívať v parlamente a čakať na príležitosť. Voličov však ubúdalo a pred týždňom ho napokon zamietli aj samotní členovia strany.

Znamená to, že prinajmenšom na istý čas ovládol slovenskú politickú scénu model správy vecí verejných spojený so správou vecí súkromných. Hovorí sa mu postmečiarovský či korupčný, ale môžeme ho nazývať aj nežnejšie ako porevolučný či stredoeurópsky.

Ak pripustíme, že je to škoda, namieste je otázka viny. V takom prípade ju má pán premiér, ktorý Zajacov politický projekt zavrhol okrem iného aj preto, lebo bol Zajacov. Ale má ju aj Peter Zajac, ktorý projektu obetoval jedenásť rokov svojho života, nie však sám seba. To platí aj pre Šebeja a Langoša. Klišé o intelektuáloch v politike, ktoré sa spravidla používalo ako urážka, je založené na nevyslovenej výčitke, že intelektuál nevie v mene ideí potlačiť hrdosť na svoj intelekt. Práve to však volič od nich očakáva. Chce dôkaz, že intelektuáli sú schopní za jeho hlas zaplatiť tým najcennejším, čo majú. Od obyčajných politikov nič také nechce.

Aj ja som chcel, aby politik Zajac v mene ideí potlačil svoj intelekt, ba aj česť. Ešte vždy by bol totiž lepší, ako všetci ostatní politici, a oni by ho možno spolu s voličmi prijali za svojho. Projekt by tak mal šancu na prežitie, možno by si ho dokonca osvojil aj pán premiér.

Ale pripusťme aj to, že škoda, ktorú by Zajac sám na sebe napáchal, by za púhe prežitie jeho projektu nestála.