Udrela jar a na všetkých miestach naraz vypukla tá temná alchýmia, tá chemická reakcia, ktorá rozpúšťa kovy, rozväzuje vodstvá, vystreľuje stvoly a listy, zafarbuje trávy a detské líca, napĺňa objemami plody a bochníky ženských bokov. Vošiel som do parku a skúšal som, či sú lavičky správne vlhké, aby som sa mohol posadiť. Milujem lavičky, ktoré majú tú správnu vlhkosť. Uhádnuť správnu vlhkosť je ako namiešať tú pravú arómu vína so všetkými ingredienciami. Veľmi delikátna vec. Taká lavička nemôže byť, pochopiteľne mokrá, aby vám zvlhol zadok. Musí to byť vlhkosť, ktorá je iba svedkom predvčerajšieho dažďa, prvej vody, ktorá sa spustila namiesto snehu. Špičkou topánky som opatrne stúpil na trávnik. Skúšal som, či je tráva správne vlhká, aby som po nej mohol vykročiť. Milujem vlhké trávniky… atakďalej.
Z môjho živočíšneho ovoniavania ma však niečo vyrušilo. Niečo neobvyklé. Na cestičku práve pristával vták. Neviem povedať, aký druh to bol. Nemal som čas nad tým rozmýšľať, pretože ten tvor sa správal nanajvýš čudne. Letel sám a akosi spomalene. Ako keď chce parašutista pri dopade trafiť do stredu kríža. Ako keď si vyberá letec na rogale tú správnu plôšku na bezpečné pristátie. V tom krúžení a pomalom padaní bolo čosi – ľudské. Viem, že to znie výstredne, ale mal som neodbytný pocit, že ten vták pristáva ako človek, ktorý konečne našiel pevnú zem pod nohami.
Dopadol na kamenistú pôdu bez akéhokoľvek hluku, ale v tej istej sekunde, v tom istom okamihu akoby všetko okolo zaburácalo. Musel som si chytiť uši, aby mi tá explózia neroztrhla ušné bubienky. Pretože vo chvíli, keď sa dotkli vtáčie nôžky zeme, stál predo mnou človek. Akoby sa tým púhym stretnutím vtáčieho tela s pôdou odohrala hrozná alchýmia, ktorá mení vtáky na ľudí.
Muž (bol to muž) si oprašoval nohavice, hoci dopadol mäkko a hladko. Možno preto, aby zakryl rozpaky alebo získal čas na spamätanie sa. Vtedy ma uvidel. Chvíľku, vlastne menej ako chvíľku, sme sa pozerali strnulo a s vytreštenými očami na seba. Neboli to vtáčie oči, v ktorých som videl sám seba. Boli to oči človeka, ktorý sa však dlhý, dlhý čas nepohyboval po zemi. Chlapík zakašľal. Vyzeralo to, akoby si skúšal vlastný hlas. A keď spoznal jeho zvuk, akoby ho na chvíľu prekvapilo, že to nie je vtáčie pípnutie. Uf, to bola cesta, povedal s úľavou cestujúceho, ktorý práve prekonal oceán na palube obrovského lietadla.
Prichádzate zďaleka? nadviazal som a vzápätí sa mi vlastná otázka zdala byť zbytočnou a hlúpou.
Mám v krídlach tisícky kilometrov… Zamával rukami a keď zistil, že je to naozaj realita, že má namiesto krídel ruky, zdrvene sa odmlčal. Posunkom som mu naznačil, aby sa posadil na lavičku. Nebola mokrá, ani navlhnutá. Chlapík sa prvýkrát usmial. Práve takéto lavičky mám najradšej. Nie sú mokré, ale ani nie celkom rozsušené od páľavy, blažene mi vysvetľoval. A potom dodal: Nenávidím zimu. Povedal to takým spôsobom, až ma to zarazilo. Ani ja nemám v láske pľušte a mrazy, ale to, čo zaznelo v jeho hlase, bola priam živočíšna nenávisť voči zime. Vtedy vo mne skrslo strašné poznanie. Bolo to také ohromujúce a zároveň akési samozrejmé.
Odletel som na jeseň do teplých krajín. Začal som jednoducho mávať rukami a keď som precitol, boli to krídla.
Muž vstal a rozhliadol sa okolo seba: Ale už budem musieť let… teda ísť. Všeličo sa tu zmenilo. Musím sa zorientovať.
Odchádzal, trochu zhrbený, celý akýsi vtáčí. Pozeral som sa za ním a vedel som, že ma už nič neudrží. Keď prejde oslepujúce leto a začne daždivá jeseň, už viem, čo mám robiť…
