vytvorený z vody, mrazu a sadzí. Niekto ťa postavil uprostred sídliska. Možno preto, aby si spomenul na svoje detstvo. Možno preto, aby uprostred studených ksichtov bola aspoň jedna tvár usmiata – aj keď studená. Bál som sa o teba. Viem, že tu nič dlho nevydrží: ani výťahy, ani telefónne búdky, ani susedské vzťahy. Ale všetci si ťa opatrovali.

Dokonca aj deti, ktorým z pohodlnosti nadávame do vandalov, ťa opatrne obchádzali. A tak teraz odchádzaš prirodzenou smrťou, pretože sa ťa dotkla horúca dlaň jarného dňa.

Šťastnú cestu do tvojho snehuliackeho neba!