ozprávajú vymyslený alebo aj reálny príbeh človeka, ktorý nechce ísť pred kameru. Dvaja študenti herectva v jednej z relácií stvárnili príbeh obyčajného chlapca, pátrajúceho po neznámej dievčine. Odohral sa naozaj pred zrakmi množstva divákov televízny podvod? Stalo sa niečo strašné, alebo je používanie štatistov bežnou televíznou praxou? Je to možné len vo svete alebo sa to deje aj na Slovensku?

Dievča váha, či chce dať odstrániť paraván v štúdiu a zoznámiť sa s mladým mužom. Nakoniec súhlasí. Diváci pri obrazovkách prejavujú svoje emócie - niektorí krútia hlavou, iní sa schuti smejú, ďalší plačú dojatím. O pár dní sa dozvedia, že ich ozajstné city boli reakciou na hranú scénku. Emócie sa menia na zlosť, pocit, že naleteli. Koľkokrát si však poplačú pri filme zo série skutočných príbehov, v ktorom tiež hrajú herci?

Prečo sa používajú štatisti
Keď človek vyrozpráva svoj príbeh pred televíznou kamerou, môže mu to pomôcť zbaviť sa emócií, môže sa zbaviť nepríjemnej spomienky na zažitú nespravodlivosť, poučiť ľudí v podobnej situácii, dať divákovi šancu pochopiť, že ostatným sa stávajú aj horšie veci, a tým im vlastne pomôcť vyrovnať sa s ich situáciou. Závisí to od modelu relácie, citlivosti moderátora. Sledovanosť podobných programov je vysoká.
Napriek tomu nie každý, kto je ochotný vyrozprávať svoj príbeh, je schopný postaviť sa aj pred kameru. "Slováci nie sú exhibicionisti a nájsť ľudí do akejkoľvek šou je veľmi ťažké," hovorí producent Ľubo Belák, ktorý pre STV produkoval relácie Čo dokáže ulica a Skrytá kamera.
Priznáva, že pri výrobe týchto relácií tiež bežne používali štatistov. "Nie však ako obete, ktoré boli nachytané, ale aby vytvorili atmosféru okolo," dodáva. Pomocou štatistov - najatých komparzistov, vymodeloval štáb situáciu, ktorá by oklamala človeka. Predstavte si napríklad rad ľudí v obchode a za pultom je predavač - herec. Čakajúci boli najatí štatisti av tom prišiel normálny človek z ulice, ktorý sa zaradil. Štatisti mu nahrávali, vyprovokovali ho na reakciu.
Prvky reality show, čiže zábavy na základe skutočného života, boli aj v programe Markízy Je to možné!? s moderátorom Jožom Pročkom. "Reláciu sme nakrúcali stále naživo skrytou kamerou, takže sme obete nikdy nenútili zahrať niečo ešte raz alebo niečo dokrúcať," hovorí režisér relácie Jeffo Minařík. "Na to, aby obete naleteli, sme používali aj komparzistov, členov rodiny alebo kamarátov," hovorí.

Rodisko: Amerika
Najznámejší prípad okabátenia publika sa stal v Amerike, keď Orson Welles pustil rozhlasovú hru a neupozornil, že príbeh Marťanov, ktorí napadli krajinu, je len fikciou. Amerika podľahla obrovskej panike. Spojené štáty sú však krajinou veľkých emócií, kde je všetko možné.
Práve tam vznikla talkšou ako televízny formát, ktorý sa veľmi rýchlo presadil aj v Európe, najmä v Nemecku a krajinách Beneluxu. "Keď som sa v roku 1997 prvýkrát dostala k talkšou, na území USA bežalo denne 20 talkšou v jednom časovom pásme. Sledovalo ich okolo desať miliónov divákov," hovorí Andrea Vadkerti, moderátorka zatiaľ jedinej talkšou tohto druhu na Slovensku.
Medzi talkšou mastrami (moderátormi talkšou) je silná konkurencia a boj o diváka. Vzhľadom na to sa koncom 90. rokov rozmnožili na Západe relácie, ktoré sú postavené výsostne na štatistoch. Andrea Vadkerti tvrdí, že kým vo svojej talkšou bude šéfovať, štatista sa do nej nedostane. V tomto druhu programu sa také niečo nemôže stať.

Dôležitejší je príbeh?
Načo sú dobré talkšou, ktoré použijú namiesto autentického človeka, ktorému sa stal konkrétny príbeh, štatistu? Nie je to podvod na diváka? Odpoveď sa skrýva v samotnej podstate takýchto šou - načo sa robia? "Tieto talkšou rozoberajú jeden konkrétny problém, ktorý analyzujú z viacerých uhlov pohľadu," hovorí Andrea Vadkerti. Pretože na konci relácie chcú dospieť k záveru, scenár talkšou napíše profesionálny scenárista, do ktorého vymyslí modelové príbehy a do nich dosadí ľudí, ktorí ich dôveryhodne stvárnia. "Niekedy je problém nájsť ľudí na deviantné alebo extrémistické postoje, preto sa dosadzuje štatista," hovorí Vadkerti.
Známa zábavná talkšou Jerryho Springera v USA funguje iba na štatistoch, aj Martha Stewart dlhé roky viedla talkšou, ktorej základ stál na štatistoch. Oprah Winfrey po siedmich rokoch priznala, že v niektorých témach, hlavne tých extrémnych, používala štatistov. Americkí diváci sa nad tým nepozastavujú, zvykli si na pravidlá hry. Dôležitejšie sú pre nich samotné príbehy.

Podvod, škandál, alebo chyba produkcie?
Bola scénka v zábavnej relácii Pošta pre teba, ktorú odohrali herci, naozaj podvodom, škandálom alebo chybou produkcie?
Režisér Jeffo Minařík si nemyslí, že v Pošte pre teba sa stal škandál - len to bolo zle spravené. "V Amerike vo všetkých tých bláznivých talkšou, kde si nadávajú ľudia pred divákmi, hrajú najatí herci. Lenže to vedia robiť a príbehu sa dá veriť. Ak to niekto urobí tak, že to nevie - tak mu treba. Išlo o amatérsku chybu produkcie," hovorí režisér. Že STV neurobila podvod, len diletantskú chybu, hovorí aj scenárista a vysokoškolský pedagóg na katedre žurnalistiky Peter Šesták. "Mohli priznať pravdu alebo použitie štatistov urobiť lepšie."
Viacerí televízni profesionáli sa zhodujú v jednom: ak spoločnosť Maya, ktorá reláciu vyrobila pre STV na kľúč, kúpila licencovanú Poštu pre teba z Talianska ako reality show, spoločnosť si nemohla dovoliť obsadiť do nej hercov, aj napriek tomu, že to bol skutočný príbeh. Ak to nie je reality show, štatisti sú normálnym profesionálnym javom.
Pavel Bob, šéfproducent Maya nám zaslal odpoveď e-mailom: "Pošta pre teba je zábavný rodinný program, plný citov, emócií, lásky a priateľstva, ktorý spája prvky talkšou s neodolateľným faktorom príťažlivosti reality show. Formát približuje emotívne stretnutia rôznych ľudí s osobou, ktorú chcú prekvapiť, alebo s ktorou sa chcú pomeriť, stretnúť, vyznať jej lásku, vyjadriť poďakovanie. Diváci sledujú skutočné životné príbehy, niekedy vážne, niekedy dojemné, veselé alebo zábavné."

Výrobňa ilúzie
Celá televízia je jedna veľká výrobňa ilúzie. "Vďaka nej si mnohí ľudia myslia o spevákoch a hercoch, že sú veľké hviezdy. Nie, sú to obyčajní ľudia a niečo viac z nich robí len televízia, reklama, marketing a médiá," hovorí Minařík. Šesták dodáva, že manipulácia s divákmi je aj výber správ, ktoré vytvárajú dojem, že reálny svet je len politika a katastrofy. "U nás však televízia s ľuďmi nemanipuluje tak ako na Západe, lebo to tu nik nevie robiť," dodáva.
Hostia v talkšou, aj keď sú ozajstní, podliehajú dramaturgii, ktorá urobí z ich príbehu zaujímavú vec. Bežnou praxou je odkúpenie príbehu od človeka, ktorý sa pred kamerami nikdy neobjaví. Doslovne prenesená realita by totiž v televízii nikoho nebavila, lebo každý z nás ju denne zažíva.
Čo ľudí baví? Šesták tvrdí, že už aj k nám dorazila módna vlna reality show, relácií, v ktorých sa pracuje so skutočnými emóciami na oboch stranách obrazovky. Pritom talkšou a reality show vznikli ako najjednoduchší spôsob, akým televízia vyrába vlastné programy. Nastavenie kamier do uzavretej miestnosti a najatie obyčajných ľudí navyše stojí menej peňazí ako prenajať si hercov.

Autor: Text: Denisa Vološčuková