Slovensko 1996 stala hudobným objavom roku 1997, poslucháči ju vo vlastnej ankete štyrikrát obdarovali Zlatým slávikom. Pesničky si skladá a textuje sama. Albumy nahráva s kapelou, na ktorú nedá dopustiť. Jana Kirschner.

Keď napíšete novú pesničku, necháte si ju odležať, a potom ju ukážete kapele. Aká je tá posledná, ktorú ste zložili?
Včera v noci som do tretej rána sedela za počítačom a nahrala som si dve skladby. Jedna z nich sa volá New York City. Je to akoby paródia na tému toho, že každý muzikant chce ísť do New Yorku, lebo si myslí, že sa tam stane niečo mimoriadne s jeho životom. Väčšina o tom stále len rozpráva. Je to tak trochu aj o mne...
Keď ste boli vy v New Yorku, nič sa tam azda nestalo?
Ale áno, stalo sa toho veľa. Už len to, že tam človek vôbec môže byť, je skvelé! New York má úžasnú energiu. Včera som nad tým zas raz tak uvažovala, a tak som o tom urobila pesničku. Baví ma robiť si pesničky na počítači. Človek má nekonečne veľa možností, je to čarovné. Keď si otvorím nový súbor a idem si niečo nahrať, nikdy neviem, čo z toho vylezie - či pomalá vec, či rýchla, alebo nejaké šialenstvo. Kompjuter som si kúpila minulý rok v lete a odvtedy som si doňho zaznamenala asi osemdesiat rôznych pesničiek.
Nie je to už nadprodukcia?
Poznamenávam si takto akési hudobné nálady, niektoré majú iba dvanásť sekúnd, iné až štyri minúty. Je pre mňa dôležité, že sa k nim môžem kedykoľvek vrátiť. Posledné dva týždne som nič nenapísala a začala som mať pocit frustrácie, ale včera v noci sa to prelomilo. A ráno som sa cítila ako po veľkom žúre, ale bola som šťastná.
Vašou témou je láska, túžba a aj erotika. Nie je to trochu monotematické?
Myslím, že je to absolútne nevyčerpateľná téma, ktorá ma najviac zaujíma a ku ktorej sa neustále vraciam. Zaujímajú ma aj iné veci, ale zatiaľ sa mi nechce spievať o životnom prostredí. Mám dvadsaťpäť rokov, a táto téma je pre mňa stále tá najbližšia. (Smiech.)
Niektoré vaše texty sú aj o láske k bytiu, svetu a k sebe v ňom. Hoci máte veľa molových piesní, sú pozitívne - cítite sa na svete dobre. Ako vnímate ľudí, ktorým na svete dobre nie je?
Každý má dni alebo obdobia, keď mu nie je bohvieako. Je pravda, že takéto zlé stavy sa u mňa obmedzili na minimum, akosi som sa z nich vymanila. Snažím sa to zlé predýchať a spríjemňovať si život. Najdôležitejšie asi je, ak sa človek dokáže zasmiať sám na sebe a svojich utrpeniach. Zdá sa, akoby smutných ľudí bolo viac ako veselých. Možno je to aj preto, že ľudia sa často uisťujú a podporujú vo svojom prežívaní nešťastia.
Ako ste dospeli k takémuto uvažovaniu?
Prešla som rôznymi štádiami, dokonca som robila budhistickú očistu šankprakšalánu, a všeličo... Nasvedčuje tomu aj môj šatník. Prvé dva roky som chodila zabalená vo svetroch, potom v ľanových nohaviciach a šatkách, neskôr vo veľkých širokých nohaviciach a v teniskách. Keď som prijala fakt, že budha ani intelektuál, sediaci pri šálke čaju, zo mňa asi nebude, som spokojnejšia.
Máte potrebu radiť smutným ľuďom, alebo sa spoliehate na to, že to predsa robíte svojou hudbou?
Minule za mnou prišiel jeden český novinár a hovoril, že v poslednom čase robím len pozitívne rozhovory, a on by chcel „udělat něco negativního". Bolo to veľmi ťažké - hodinu som mu vysvetľovala, že som v pohode, odišiel zúfalý. Keď robím rozhovory, striedajú sa predo mnou novinári jeden za druhým a ja sa snažím zistiť, akí sú. Je to taká hra. Okamžite, napríklad, spoznám, keď je niektorý z nich muzikant. Sedí predo mnou, kladie otázky, sotva žije, a keď sa ho potom opýtam, či má kapelu, posťažuje sa, že jasné, ale príliš sa im nedarí a rádiá ich nehrajú. Vždy mám potom túžbu nejako mu pomôcť, nakopnúť ho, aby sa prebral k životu.
Mnohí si neveria. Odkiaľ vy beriete svoju istotu?
Samozrejme, aj ja mám problémy a riešim všelijaké zmeny, ktoré nastávajú - menia sa ľudia okolo mňa, v hlave mám veľa plánov, býva mi ťažko, ale čo s tým? Mám stráviť život s tým, že niečo nejde? Je to zbytočná strata času.
Je to taký newageový postoj, keď všetko, čo sa nám stane, je také, ako má byť... Plyniete a meditujete. Máte však v sebe aj kus vzdoru, nie?
Už pár rokov žijem v zabehanom systéme. Urobím platňu, nejaké rozhovory, idem na turné, potom zložím nové pesničky, zasa nahrám platňu... Na začiatku tohto roku som si uvedomila, že sa niečo musí stať. Cítim obdobie zmeny, ktoré ma posunie ďalej. Nechám sa zatiaľ týmto pocitom unášať a uvidím, čo prinesie. Chcela by som odísť na nejaký čas von, už kvôli angličtine, a trochu skúsiť aj iný systém života, niečo nové. Istota je fajn, ale spôsobuje útlm. Stereotyp zabíja postup v človeku, nie je inšpiratívny. Môže byť dobrý na krátky čas, ale príde moment, keď sa musí stať niečo, aby sa človek znova nadýchol.
Túžite hrať v kluboch v rôznych európskych mestách. Kde by ste hrali najradšej?
Keď bol môj priateľ Oliver na architektonickej stáži v Amsterdame, išla som tam za ním. Amsterdam poznám dobre a viem si predstaviť, že by som tam hrala kdekoľvek. Keď sme tam na večierkoch púšťali nejaké slovenské nahrávky, ľudia boli nadšení, akú máme muziku. Myslím, že by to mohlo fungovať.
Čo by ste im hrali?
Mám dosť vecí v angličtine už na vydaných platniach, okrem toho som zložila ďalších asi štyridsať piesní, ktoré sa dajú okamžite hrať.
Ovládate angličtinu rovnocenne so slovenčinou?
Nie. Napriek tomu, že spievam vlastné anglické texty, je to stále len také oťukávanie sa. Musím sa naučiť rozmýšľať v angličtine. Je zložité myslieť po slovensky a písať po anglicky.
V poslednom období ste veľa hrali v Čechách. Aké je tam publikum oproti nášmu?
Ťažko sa mi to teraz porovnáva, doma sme nehrali takmer štyri roky. Tento rok sa koncom mája chystáme na turné aj po Slovensku, veľmi sa naň teším. Vlani som mala radosť z toho, aký veľký záujem bol o koncerty Richarda Mu:llera. České publikom sa k nám správa ako k hosťom, na ktorých je zvedavé. Nefungujeme na ich domácej scéne, sme slobodne sa pohybujúci element.
Čím podľa vás oslovuje slovenská hudba Čechov?
Myslím, že je v nej väčšia energia. Stále spomínajú na Tublatanku, Team, Slobodnú Európu a mnohé iné kapely. Oni sami často tvrdia, že im chýbajú napríklad speváčky, ktoré by si skladali vlastné pesničky. Aj keď je u nich množstvo zaujímavých speváčiek, väčšina z nich nefunguje v mainstreamových žánroch.
Na koncerte Made to Mate ste spievali spolu s kapelou a tancovali pod pódiom. Aj inokedy ste takáto vďačná diváčka a poslucháčka?
Je to kapela, ktorá si zaslúži pozornosť. Hrajú v nej ľudia, ktorých mám rada a ich hudbu si veľmi vážim. Nemám problém niekoho pochváliť. Ak je niečo dobré a ide z toho správna energia, tak načo sa tomu brániť? Je úplne zbytočné hrať nejakú formu.
Teraz fajčíte... Neprekáža to vášmu spevu?
Zatiaľ nie. Hlasu skôr škodí, keď v noci nespím a veľa rozprávam. (Smiech.)
V televíznej talkšou ste spomínali, že vaša mama chválila Bez ladu a skladu ešte v ich úplných začiatkoch, keď mal Michal Kaščák len dvanásť rokov a vy sedem. Viedla vás mama k hudbe?
Pamätám si, ako sa mi vtedy mama snažila vysvetliť slová „Píšte všetci modrým perom / guľaté a, guľaté o..." Bolo to komické. Mama ma brávala väčšinou na koncerty vážnej hudby a na prednes poézie, čo som si trochu odtrpela. Dnes si myslím, že to vo mne niečo zanechalo. (Smiech.)
Počúvate vážnu hudbu?
Vôbec nie. Nie však preto, že by som ju odmietala. Možno len kvôli tomu, že mi k nej ešte nikto neukázal cestu. Dá sa však povedať, že na to čakám... Ale mám rada filmovú muziku, páči sa mi, ak niekde počujem sláčiky, alebo vhodne použitý orchester. Zaujímajú ma aj tieto farby.
Vaše posledné CD Veci, čo sa dejú, je oproti predchádzajúcemu veľmi pestré. Meníte žánre, rytmy, nálady, ktoré spája spoločný slovník - oceán, vlny, sila, láska, túžba, rieka... Siahate niekedy aj po cudzích textoch?
Je veľmi ťažké naladiť sa s iným človekom na rovnakú pocitovú vlnu. Text Daniela Heviera Líška u mňa zafungoval, ale to je výnimka. Aj keď sa mi nedarilo, nechcela som si objednávať cudzí text, vždy som sa cez to nakoniec prekopala sama. Páčia sa mi však básne Maše Haľamovej, podľa jednej z nich už urobil pieseň Balada Ivan Tasler a je to veľmi silné spojenie. Poznám ešte jednu jej báseň, nad ktorou premýšľam už niekoľko rokov.
Dado Nagy vás raz pozval na verejné čítanie vašich krátkych próz. Aké sú to texty?
Sú to také maličké úryvky zážitkov, ktoré sú pre mňa akoby denníkom, ale nepíšem ich každý deň. Raz za čas sa mi podarí zanamenať nejakú príhodu, často spomínam na destvo a rada z neho všeličo vyťahujem. Neviem písať na objednávku. Niekedy stačí jedna veta na to, aby človek povedal všetko, a inokedy napíšem niekoľko strán a neviem sa zastaviť.
Čo vám dáva písanie?
Mala som obdobie, keď som chcela byť spisovateľkou. Predstavovala som si, že budem ako Belmondo vo filme Muž z Acapulka - otvorím si víno, zapálim cigaretu, pripravím si svoj starý písací stroj, ktorý mám veľmi rada, a ono to proste musí prísť. Väčšinou sa však stalo, že po dvoch pohároch vína som zaspala. Žiadna inšpirácia sa nedostavila. Teraz si občas niečo zapíšem do počítača, ale nie je to ono, asi sa vrátim k zošitom. Mám ich doma veľa, vždy sa zabávam, keď v nich listujem.
Vaša úspešná skladba Na čiernom koni znie ako slovenský folklór, v pozadí má však aj indický zvuk. Ako vznikla?
Je tam všetko možné, a ja tam cítim aj Balkán. Martin Wittgruber priniesol podklad, ktorý znel ako jemná indická pesnička, začala som si najprv doňho pospevovať nejakou hatlaninou a popri tom mi nabehol text, ktorý mi melódia priniesla. Potom sme to začali hrať s gitarou a odrazu z toho vznikla slovenská ľudovka. Pieseň Na čiernom koni zaujala aj ľudí zo zahraničia, cítia v nej niečo neobvyklé. Momentálne dokončujeme jej videoklip s Onrejom Rudavským, ktorý je nádherným spojením jeho výtvarného sveta s našou hudbou.
Láka vás world music?
Páči sa mi využitie ľudovej hudby v inej podobe, keď sa jej prvky oživujú v ďalších žánroch. Mám dve obľúbené poľské speváčky, Auguscik a Dudziak, ktoré urobili vynikajúcu jazzovú platňu na základe poľských ľudoviek. U nás sa o to ešte nikto nepokúsil, nevieme sa zatiaľ k tomu postaviť. Veľmi sa teším, že v skladbe Na čiernom koni sa mi to nečakane podarilo.
Platňu Veci, čo sa dejú, mnohí označujú za jednu z vašich najlepších, a pritom ste ju urobili veľmi rýchlo. Myslíte, že tadiaľ vedie ceste k spontánnosti?
V štúdiu sme sa stretli po prázdninách, dlho sme sa nevideli a možno práve preto, že sme to príliš neskúšali, vznikli čarovné momenty. Nemali sme čas nad tým špekulovať, a tak sme do toho dali svoju prvotnú energiu. V zásade sme hrali life. Pre mňa je dobré, keď sú platne rôzne. Vždy je to dobrodružstvo.
Zaoberáte sa vlastnou hudbou, počúvate iných, stretávate sa len s kapelou, ďalšími hudobníkmi a ľuďmi z brandže... Nie je život muzikantky príliš uzavretý?
Mala som obdobie, keď som žila veľmi uzavreto. Každý deň som nepretržite pracovala, bola som v kolobehu, o ktorom hovoríte. Vyčerpávalo ma to aj preto, že som vôbec netušila, čo sa deje okolo mňa. Myslím, že dnes som už za tým.
Stretli ste sa s tým, že vám niektorí ľudia zazlievajú, že pôsobíte, akoby ste sa brali príliš vážne? Čo vlastne beriete vážne a čo nie?
To je fajn, že ma tak ľudia vnímajú, lebo ja sa tak vôbec nevidím. Občas sa tvárim namrzene, ale to ešte neznamená, že sa beriem vážne. Vlastním imaginárny svet, ktorý vo mne funguje a mám ho strašne rada. Milujem predstavy, sny, lietanie a potápanie, všetko, čo je mimo pevnej zeme. Môj reálny život je však trochu iný. Reálny. Rada si občas ulietavam a zabávam sa , ale prácu beriem absolútne vážne. Svojím vlastným životom sa nejako extrémne nezaoberám, nechávam ho plynúť. Som veľmi nerozhodná, donekonečna váham nad maličkosťami a väčšinou sama seba spochybňujem, čo je peklo. Niekdy mi ľudia okolo mňa veria viac ako ja sama.
Keď skladáte ľúbostné texty, myslíte vždy na rovnakého muža?
Tak počkať. (Smiech.) O láske sa nemusí vždy uvažovať len v smere ku konkrétnemu mužovi. Sú aj iné vzťahy medzi ľuďmi, kde je láska na úplne inej úrovni ako je partnerský vzťah, napriek tomu tu je, a dá sa o nej veľa hovoriť.
Máte pestré plány. Viete si už predstaviť situáciu, že by ste odrazu mali rodinu a deti?
Človek môže robiť hudbu a mať pri tom deti, pokiaľ neberie šoubiznis ako vrcholový šport. A ja ho tak neberiem. Suzanne Vega odohrala svetové turné a všade so sebou nosila svoju malú dcérku. Začínala hrať až večer, keď ju uložila do postele. Jej dcéra s ňou chodí všade, v autobuse má bubny, na ktoré rada hrá a už je z nej muzikant.
Keď si človek dokáže tieto veci vyriešiť v hlave a pamätá si, čo je dôležité, môže to fungovať, hoci si to zatiaľ neviem predstaviť. (Smiech.)
Čo pre vás znamenajú ceny Aurela?
Jasné, že sa z nich teším! Mám radosť z akejkoľvek ceny za svoj album, pretože si za ním absolútne stojím.
Chvália ho kolegovia - muzikanti?
Nie je to tak, že by sa stránili povedať mi nejaký kompliment. Pochválili aj takí, od ktorých som to nečakala. Napríklad po cédečku Pelikán, aj po poslednom - Veci, čo sa dejú - mi napísal Richard Mu:ller, že je to úžasné. Prekvapil ma aj kritik Marián Jaslovský, ktorý o platni v SME napísal prekrásnu recenziu. Vtedy si človek povie, že to stojí za to - bolo to vlastne moje grammy.
Čo cítite, keď počujete svoju prvú platňu?
Nemám ju. Ale ak sa k nej dostanem, väčšinou sa nespoznávam. Napriek tomu sú ľudia, pre ktorých je tá platňa krásna. To je tak, človek sa vyvíja...

Kto je to
Jana Kirschner (25) sa do šoubiznisu dostala v sedemnástich rokoch ako finalistka súťaže Miss Slovensko 1996. Vzápätí ukázala spevácky talent a s Andrejom Šebanom nahrala debutový album Jana Kirschner, za ktorý získala cenu Objav roka 1997 Zväzu autorov a interpretov. O dva roky neskôr nahrala CD V cudzom meste, ktoré jej prinieslo hneď niekoľko cien - album roka, speváčka roka, cenu Zlatý slávik a rozhlasové ocenenie Grand Prix Radio. V roku 2002 vydala album Pelikán a opäť sa stala Zlatým slávikom. Minulú jeseň nahrala svoj posledný album Veci, čo sa dejú, ktorý jej začiatkom marca na vyhlásení Cien slovenskej národnej skupiny IFPI Aurel vyniesol dve sošky strieborného tučniaka za najlepší ženský spevácky výkon a najlepšiu pieseň, ktorou sa stala Na čiernom koni. Tento rok pripravuje vydanie anglického albumu a po štvorročnej prestávke veľké koncertné turné po Slovensku.

Autor: Text: TINA ČONÁ / Foto: ROMAN FERSTL