Jaroslav Putík: Bláznův polštář m Academia m Praha 2003
Spisovatelia sú ľudia, ktorí na rozdiel od "obyčajných" ľudí príbehy nielen prežívajú, ale ich aj píšu. Nepoznajú len romány, ale aj vedia, čo je "blaho krátenia" a "radosť z úspornosti". Kniha Bláznův polštář je výberom z tých krátkych textov, nápadov na román, ale aj zápisov snov, aforizmov a jednoduchých viet, teda všetkého toho, čo existuje v zápisníkoch a po šuplíkoch ako "vedľajší produkt" spisovateľského povolania.
Jaroslav Putík (1923) debutoval v roku 1941 ako poviedkar v melantrišskom Pražskom ilustrovanom spravodajstve, ale ešte predtým sa zapojil do odbojovej činnosti, bol zatknutý a väznený, naposledy v koncentračnom tábore Dachau. Po vojne a v duchu komunistického presvedčenia, ktoré získal už v mladosti, pôsobil ako novinár v Lidových novinách, neskôr v Literárnych novinách a v celom rade ďalších redakcií, ale už v roku 1970 bol v normalizačnej ére prepustený.
Napísal niekoľko románov, ale pozornosť čitateľskej obce si získal predovšetkým svojimi cestopismi a neskôr literatúrou faktu, obzvlášť knihou Svědomí, obsahujúcou napríklad proces s americkým atómovým teoretikom Oppenheimerom o mravnom svedomí vedy v západnej spoločnosti. Tento mravný a spoločenský apel zostal do ďalších rokov v Putíkovom diele ako konštanta. Jeden zo zápisov publikovaných v tejto knihe znie: "Podľa Canettiho sú najvýraznejšími rysmi dvadsiateho storočia strach a ľahostajnosť" a ďalší hovorí o cárskom Rusku, kde boli udeľované tvrdé tresty nie za klasické zločiny, ale pre neudávanie.
Tak však hovorí spisovateľ, ktorého čas dávno vyliečil z viery v čestnosť politikov a politiky, a tiež z viery v zmysel histórie, tú vníma ako sled nevšímavosti a banalít: "Zmysel má prítomný okamih. Zmysel má smiech, humor, odvaha, láska. Snáď ..." Ale práve to slovo snáď najlepšie vystihuje osobnosť autora týchto zápisov, lebo rád relativizuje a má vo zvláštnej úcte detail, takže je isto užitočné vedieť, že ponožky majú byť vždy o niečo tmavšie ako nohavice, ale rovnako tak dobré je mať na pamäti, že sa nič nestane, ak si raz oblečieme fusakle svetlejšie. Relatívne väčšou pravdou (a celkom užitočným poznatkom o bizarnej povahe režime a jeho osobností) je iste informácia o tom, že Alexej Čepička, minister národnej obrany "vyhlásil, že bilár hrajú len nepriatelia robotníckej triedy".
Jaroslav Putík hneď na úvod knihy píše čitateľské krédo: "Chceme byť prekvapovaní a nikto nemá právo nás nudiť." Má pravdu, hoci pravdu parciálnu, lebo spisovatelia sú najrôznejšieho druhu a jedného čitateľa môže nudiť Samuel Beckett, druhého Jaroslav Putík a tretieho - napríklad autor týchto riadkov, aj keby viac vyznával heslo: všetko, len nie nudu. Bláznův polštář rozhodne nie je nudnou knihou. Je skôr zmesou veľmi rôznorodou. Od nápadov na román, rozvetvených do krátkych textov, často dosť prvoplánovaných a anekdotických až po aforizmy a maximy, teda po akúsi zmes myslenia, nie však myslenia románopiseckého, ale esejistického.
Jej súčasťou je aj obsiahly rozhovor so spisovateľom, akýsi životopis skladajúci sa zo zvedavých otázok a vyčerpávajúcich odpovedí. Nie so všetkým čitateľ súhlasí, ja si napríklad vôbec nemyslím, že "odsun" Nemcov bol z hľadiska politického rozumu to "jediné riešenie". Pravda však je, že bez súhlasu víťazných mocností by bol neuskutočniteľný. A bol v rámci morálky národov a spoločnosti ("keď sa rúbe les, lietajú triesky") logicky smerujúcich k februáru 1948. Pre spisovateľa je to stále citlivá téma.
Autor: JIŘÍ OLIČ
