že sa musí odreagovať. Pozrie si nejaký kvíz, správy, preloží to prírodovedným filmom, pokiaľ práve nebeží šesťdesiaty diel peruánskej telenovely Milagros. Potom nasleduje večera, chlieb s maslom, čo ho inšpiruje sledovať nejaký americký film z Beverly Hills o ľuďoch, ktorí raňajkujú plnené mušle s raviolami, ale majú obyčajné ľudské problémy. Václav niekedy okolo jedenástej zaspáva počas austrálskeho krimiseriálu, prebudí sa na chvíľu na thriller Sexy beštia alebo na Miesto činu. Nedopozerá, opäť upadá do náručia Morphiovi. Pokiaľ mu však manželka nechtiac televízor vypne skôr ako o tretej ráno, Václav sa na smrť vydesí a nedokáže zaspať. Ráno vstáva pri programe Bez obalu a prestrieda Dobré ráno s ČT a Snídaní s Novou. Keď sa holí, prepína ďiaľkovým ovládaním z kúpeľne a počúva iba zvuk. Pokiaľ sa ocitne mimo dosah televízneho vysielania, má absťák. Medzi najkritickejšie situácie patrí návšteva ľudí bez televízneho príjmača, prípadne odporcov televízneho konzumu. V tomto prípada sa Václav snaží všetko urobiť tak, aby priatelia odišli na prechádzku a on si v tej chvíli nerušene sadá k televízoru, ktorý sleduje tajne so slúchadlami na ušiach. Na dovolenku alebo do prírody musí jeho žena Mirka chodiť sama. Dovolenka je príliš riskantná z hľadiska televízneho príjmu.
Václav nevie, že televíziu nepotrebuje. Svoju závislosť na obraze by mohol nahradiť diaprojektorom alebo notebookom s počítačovými hrami. Ako milovník akčných kúskov by si mohol dať Serious Sama a kropiť monštrum kalašnikovom, pričom na konci hry by mal 3000 mŕtvych. Pokračoval by Wolfensteinom, kde figurujú zombiovia. Jeden z nich má namiesto nôh kotúč z cirkulárky, chodí po rukách a reže hráčov. Do tretice by pokračoval v Soldier of Fortune, kde by si vzal na pomoc virtuálny nôž a svojmu nepriateľovi by rozrezal brucho a pozrel sa, čo mal na večeru. A tak hry Diablo alebo Everquest sú považované za návykové. "Ale, čo je horšie, hodina Everquestu alebo gram heroínu?" pýtajú sa počítačoví hráči, ktorí obhajujú svoje hry. Vec sa však má podľa mňa úplne inak.
Samozrejme, zabijáci s dýkami, plazmovými delami a planetárnymi deštruktormi sú pútaví pre oko, pretože ničia. Presne tak fascinovane sa budeme pozerať na ulici na človeka, ktorý bude rozbíjať auto. V počítačových hrách láka hráčov ničiaci sa svet, v ktorom sa zlo rozlieza do všetkých kútov a tečú pri tom potoky krvi. Je to svet, v ktorom najrôznejší počítačoví kripli s ostňami, netopierými krídlami, lepkavými chápadlami a vycerenými zubami drtia počestných obyvateľov, takže hrdinovi príbehu treba dať do ruky neuveriteľný počet zbraní, aby mohol kriplov zdecimovať a zachrániť našu civilizáciu. Geneticky vyšľachtený, do seba uzavretý a vnútorne rozpoltený zabiják v dánskej hre Hitman: Contracts je dokonca taký atraktívny, že by sa mal stať námetom akčného hollywoodského filmu. Zabíjať predsa znamená mať absolútnu slobodu. A to je v móde, nie?
Pripusťme, že výbuchy, krv a zabíjanie vytvára lákavé a návykové obrazy. Akčné prestrelky patria medzi najobľúbenejší žáner. Otupené zmysly vždy roznietia biele záblesky z hlavní pri likvidácii moslimských fanatikov alebo drogových priekupníkov. Pripusťme, že brutalita dobre predáva. Pripusťme, že agresivita obrazu vyjadruje skrytú agresivitu dnešného sveta. Ale čo preboha s mojim priateľom, ktorý sa pozerá presne tak zaujato na Hartovu vojnu, Pepka námorníka a Počasíčko? Kde je záľuba v násilí a erotike, keď napäto sleduje Michala Prokopa a jeho hostí v Krásnych stratách? Kde je brutalita v dokumente o hudobníkovi Herbie Hancockovi? Kde sa kto obnažuje v hokejovom prenose? Čo je necudné a agresívne na zázname songov Boba Dylana, alebo vo Večerníčku?
A tak si myslím, že budeme musieť prehodnotiť všetky tie tézy o nákazlivosti násilia a všemoci erotiky. Žijeme v čase obrazu a naše fascinácie pohyblivými tvarmi na obrazovke sa zdajú byť nekonečné. Nepotrebujeme brutálny thriller s Bruceom Willisom, keď stačia Minúty v regióne. Akéže mafiánske príbehy, keď sa rovnako radi pozrieme na dokument o kandidátskych krajinách EÚ. Nemyslím, že by od obrazoviek televíznych prijímačov či od monitorov počítačov vstávali nejakí agresívni jedinci, ktorí si niekde zaobstarajú zbraň a vyberú sa zabiť svoju tetku. Myslím, že obrazovka z nás nerobí vojakov, ale deti. Kumulácia programov konzumovaná vo veľkom infantilizuje. Vyrába z nás detinskú masu, ovládateľnú akoukoľvek pohyblivou reklamou. Môj priateľ s návykom na televíziu sa nestal za tie roky, čo sleduje jeden program za druhým, horší alebo agresívnejší. Naopak je pokojnejší a vyrovnanejší. A menej náročný. Nikoho nezastrelí, tým som si istý. Je trochu ako batoľa, ktorému dali do ruky jojo a on si ho púšťa hore a dolu a smeje sa bezzubými ústami.
Radovan Holub
