a : "Chcem mať veľký dom!" Asi si poviete, že podobným syndrómom trpia všetky panelákové deti, ale ja som bola vážnejší prípad. Moje predstavy boli také živé, že som mohla popísať všetky detaily. Videla som červenú strechu a živý plot okolo trávnika. Cítila som vôňu kávy, ktorú popíjam na terase ovešanej muškátmi. Štukovaná omietka fasády bola taká plastická, že som ju cítila pod rukami.
Celá rodina sa môjmu snu chápavo usmievala a hladkala ma po hlavičke. O pár rokov neskôr sa usmieval aj muž môjho života, keď som mu vykresľovala naše budúce hniezdočko lásky. Ale bol to skôr taký maškrtnícky úsmev a po čase sa mi priznal, že z mojej prezentácie si zapamätal len slová "spálňa" a "vaňa pre dvoch". Nečudo, že mu potom po svadbe ten úsmev zamrzol. Jednak mu počiatočné hormonálne vlnobitie prestalo rušiť príjem a jednak bolo jasné, že moje ani jeho úspory na splnenie môjho sna nestačia.
Môj čerstvý manžel prešiel od zamrznutého úsmevu k celkom otvoreným protestom, ale ja som sa nedala odradiť. Životné sny sa neopúšťajú len tak pre pár tisíc korún. Vedela som, že nadišiel môj čas - keď o môj dom nezačnem bojovať teraz, nebudem ho mať nikdy. Jasne som manželovi dala najavo, že sa neuspokojím s čiastkovými riešeniami. A tak zasadla prvýkrát naša rodinná rada a vypracovali sme plán ako získať našu novú strechu nad hlavou.
Náš plán bol jednoduchý - kým zoženieme na dom peniaze, budeme bývať u rodičov. Z výberového konania vyšli víťazne tí moji. Vedela som, že sú to dobrí ľudia, ktorí nás budú podporovať ako len budú vedieť. Moja rodina sa na mňa chápavo usmievala. Nepohladkali ma síce po hlavičke, ale to asi preto, že som už veľké dievča. A tak sme nestrácali čas. Hneď sme sa k nim nasťahovali do priestoru 3 krát 3 metre. Potrebovali sme len multifunkčnú policovú zostavu až po strop, kde sme uskladnili celý náš majetok a posteľ, ktorá sa dá skladať, aby sme sa k policiam vedeli dostať.
Jasnozrivo sme usúdili, že bez úveru to asi nepôjde. Potom sme pristúpili k prieskumu trhu a tvrdej matematike. Prvé výpočty nevyzerali veľmi povzbudivo. Vypočítali sme, že pri našom mesačnom príjme by sme náš rozprávkový dom dostavali približne v roku 2050. Môj sen sa mi začal rúcať pred očami. Otec sa ma každý deň v rade pred kúpeľňou pýtal, ako pokračujeme s domom. Mama sa sťažovala, že chladnička ani práčka nám kapacitne nestačia. Brat nedodržiaval dohodnutý harmonogram používania záchodu. A môj oddaný životný partner mi začal nesmelo naznačovať, či by som nemohla spustiť zo svojich nárokov. Hlboko som sa zamyslela a s boľavým srdcom som vyhlásila, že možno bude stačiť, keď si kúpime starý dom a trochu ho upravíme.
Začali sme sa prehrýzať inzerátmi a chodiť na ob- hliadky do okrajových štvrtí a dedín. Poznanie, že okrem farby, tvaru a materiálu si treba všímať ešte asi sto ďalších kritérií mi náhle pripadalo nestráviteľné. Len čo sme zastali v úžase pred chutným domčekom so škridlovou strechou, už sme z neho utekali, lebo nemal kanalizáciu. V príbytku s vodovodom, elektrinou a plynom sme sa cítili fajn, ale pohľad naň zvonku zabíjal. Už-už sme si začali skákať okolo krku v príjemnej stavbe so všetkými vymoženosťami civilizácie, ale jej cena nás zrazila do kolien. Možno by som sa zabávala prehliadkou ľudovej architektúry až doteraz, keby si brat nezačal vodiť domov frajerku. Keď si sadli na gauč v obývačke, nebolo prakticky kam unavené kosti zložiť. Otec sa prestal vypytovať v rade pred kúpeľňou a už sa len každý deň zatváral v garáži až do večera. Keď mama pozerala svoj denný prídel mexických telenoviel, manžel sa zavrel do izby a kreslil si obesencov. Celú túto trýznivú etapu zavŕšil mamin hysterický záchvat, keď ju v komore privalila kopa nevyžehleného šatstva. Hneď ako zjedla tri diazepamy, dala nám ultimátum.
Teraz vládne v našej rodine mier. Môj manžel obdivuhodne rýchlo vybavil hypotekárny úver a zohnal dvojizbový byt. Máme v ňom neskladateľnú posteľ a kúpeľňu pre dvoch. A ja popíjam kávu na balkóne s muškátmi. Tá terasa v mojom sne je síce väčšia, ale ten balkón je skutočný. Keď budem veľká, budem mať možno aj terasu. Životné sny predsa umierajú až s nami. Guliana
