val prvých v poradí. Tušil, že po vodičoch "prvej osádky" budú všetci pôsobiť ako súrodenci Schumacherovci.
Nuž, Auto ku mne hneď od začiatku nemalo dôveru. Ani sa mu nečudujem. Dotýkala som sa ho roztrasenými ľadovými rukami a pozerala som sa naň vydeseným pohľadom. Pochopiteľne odmietalo spolupracovať. Napriek technickému vzdelaniu a bezchybnej znalosti dopravných predpisov som bola v Aute bezradná. Nelepili sa na mňa ani základné šoférske zručnosti. Štartovala som na tretíkrát - noha sa mi stále šmýkala zo spojky. Pri kontrolnom pohľade na rýchlostnú páku som vychádzala z dráhy. Zavýjanie motora, ani splašená ručička otáčkomera neboli pre mňa dôvodom na preradenie rýchlosti. Tým bolo až hysterické inštruktorovo "DVOJKA!!!" Veru, bolo to ťažké obdobie nášho rodiaceho sa vzťahu. Čudujem sa, že sme to vtedy spolu s Autom vydržali...
Napriek vzájomnej antipatii som bola nútená začať sa mu podlizovať. Keď som chcela byť vlastníkom tej ružovej kartičky, nemala som na výber. Úspechy sa dostavovali pomaly, ale boli zjavné. Inštruktor občas vydržal celú jazdu aj s otvorenými očami. Aj Auto bolo kedy-tedy na mojej strane. Asi som ho presvedčila svojou húževnatosťou. Dokonca aj príslušníkovi dopravnej polície sa ma uľútostilo a dostala som legálne oprávnenie trápiť Auto v cestnej premávke. S ním, samo- zrejme, aj ostatných, nič netušiacich, účastníkov.
Ale to ste mali vidieť ostatné autá na ceste! Akoby vytušili, že jedno z nich sa spriahlo s podradnou bytosťou. Urazení a popudení kamaráti môjho Auta na nás trúbili, dýchali nám nervózne na krk, predbiehali nás v neprehľadných zákrutách. Dodnes sa mu snažím vysvetliť, že nie sme prihlásení do pretekov. Ako jeho kolegovia na hormonálny pohon. Prežívalo to dosť ťažko... Ale myslím, že sa s tým už zmierilo, v tejto súťaži nikdy nevyhráme.
Všetko bolo navonok normálne, iba niečo mi vŕtalo v hlave pri pohľade na šťastných sebavedomých mužných pirátov ciest. Pozorovala som ich ako sa ne- ohrozene púšťajú do zápasu s plnými čiarami a dlhými kolónami. Ako zanietene diskutujú o údržbe svojich miláčikov. Ako sa s nimi nežne muckajú, keď zotierajú námrazu zo skla. Niečo môjmu vzťahu s Autom chýba. A potom-zrazu mi to došlo! Pre mňa je auto spolupracovník, pre nich vlastné dieťa. Ja mu dávam dôveru, ale oni svoje najhlbšie city! Ó, ja nešťastná, to nikdy nedokážem!!!
Nejaký čas som s tou traumou zápasila, ale potom som si povedala: "Dosť!" Hádam to teraz takto zbabelo nevzdám! Vzťah treba systematicky budovať, nič nie je dokonalé len tak, samo od seba. Pustila som sa teda do prehlbovania vzťahu s Autom osvedčenou metódou - začať od maličkostí. Keď vybrúsim a vyleštím čiastočku po čiastočke, bude z toho excelentný celok. Tvrdo na tom pracujem a zatiaľ som s výsledkom spokojná. Viem, nie je to veľa, ale môj AUTOgram mi už ide perfektne.
Ingrid Kántorová
