Črieda diviačej zveri, ktorú som pozoroval, mala pravidelný rytmus. Zo snehom zaviatych úkrytov vychádzala už za súmraku, v noci pochodila okruh dubového a časti bukového lesa a potom sa druhou "stopou" vrátila na denný odpočinok. Na spiatočnej ceste ju často zastihlo ranné slnko. Pravda, keď svietilo a neskrývalo ho množstvo mračien na oblohe.

Čvachtal som sa lesom hneď ráno. Na mokrom snehu sa dá dobre čítať, aká zver bola v noci v pohybe, kadiaľ prešla, koľko kusov jej bolo a kde mohla zaľahnúť. Zimná príroda je veľká a múdra kniha, ale nemá zmysel pre toho, kto v nej nevie čítať. Podľa stôp zisťujem diviačiu zver, ratice aj paratice v jednej stope sú pekne vytlačené. Jedny sú väčšie, iné malé, sú tu teda jedince nerovnakého veku a pohlavia. Jedna stopa viedla bokom od ostatných. Mala zvlášť veľkú dĺžku ratíc s paraticami, odhadom štrnásť centimetrov a šírku sedem. Vybral som sa po nej. V hore sa vyznám, ale tu som odrazu stratil orientáciu.

Brieždenie odkrývalo scenériu lesného zátišia, ako keby rozhŕňal hustú záclonu na vysvietenom okne. Akonáhle som vystúpil od západu na hrebeň, akoby sa nebesia otvorili. Predo mnou na úbočí vedľa hustého malinčia a hlbokého kanála stojí diviak ako hora. Kmeň stromu ho trochu zakryl a potom nastalo to, čo som vôbec nečakal. Kým som sa bojazlivo a v zákrytoch chcel priblížiť k diviakovi na dosah mojej fotopušky, odrazu sa prudko pohol smerom ku mne. Nevidí ma, pomyslel som si. Mám dobrý vietor a tak ma ani necíti. Odkrývam sa spoza kmeňa a ukazujem sa plachému zvieraťu. Lenže, plachý som teraz ja, lebo statný diviak postupuje bližšie a bližšie. Až vo vzdialenosti asi desať metrov odo mňa sa zastavuje a srdito dvíha čierne štetiny na rypáku, otvára papuľu a vytŕča belavé kly. Hľadám na zemi čosi do ruky, čo by som doň hodil, ale nie je nič naporúdzi. Keď som sa obzrel, urobil dva kroky ku mne. To už nie je čas špásovať! Schytil som nohy na plecia a ako sa dalo, upaľoval som z hrebienka do doliny. Fotky som mal vo fotoaparáte, strach v nohaviciach, obzerám sa a vtedy mi odľahlo na srdci. Utekal som už pred medveďom, ale pred diviakom ešte nie... Po niekoľkých dňoch sa dozvedám, že z diviačej zverničky na Kulháni ušiel diviak. Utekal vraj za ľuďmi, ktorí stáli za plotom. Mal som teda šťastie, že nepribehol až celkom ku mne. Dobre by to nedopadlo. IVAN KŇAZE