V týchto dňoch sa vracia na divadelné dosky, na ktorých mnohým dvadsať rokov chýbal. V Aréne bude v pondelok, v deň jeho 57. narodenín, premiéra hry Koza alebo Kto je Sylvia, v ktorej hrá bohatého architekta po boku Milky Vášáryovej.

JURAJ KUKURA.

Pamätáte si, kde ste v divadle skončili pred dvadsiatimi rokmi?

"Samozrejme, hral som Chlesťakova v Revízorovi, bola to jedna z mojich posledných rolí v SND. Práve v tom čase pricestoval do Bratislavy nemecký režisér Peter Zadek, videl ma v predstavení a na rozdiel od slovenskej kritiky sa mu páčilo, ako hrám. Možno by niekto povedal, že tomu až tak dobre nerozumie. V každom prípade ma angažoval a išli sme spolu nakrúcať film Divoké päťdesiate."

Aký máte pocit z pauzy?

"Nikdy som s hraním neprestal. Odvtedy som tu nakrútil asi päť filmov, z ktorých tri sa dostali aj na rozličné svetové festivaly. Okrem toho som robil zahraničné filmové produkcie a hral som v Nemecku divadlo."

Aké je to, byť tu znovu na javisku?

"Beriem to tak, že hrám po dlhom čase a som rád, že sa splnilo to, čo som vždy od môjho povolania očakával: nie som repertoárovým hercom, ale hrám, keď ma niekto potrebuje, keď mu v konkrétnej veci vyhovujem. Mimochodom, nebol to môj výmysel. Prišiel za mnou režisér Čičvák a obsadil ma. Dôležité je, že teraz nechodím do divadla pracovať ako herec."

Ale chodíte tam pracovať ako riaditeľ. Dopĺňate sa?

"Vzal som funkciu riaditeľa a manažéra, aby som divadlo oživil a dostal do normálneho chodu. Je to, samozrejme, namáhavé. Herectvo popri tom, to je trochu adrenalínu, ktorý potrebujem. Veď sa pozrite okolo seba, ako sú ľudia kvôli nemu schopní napríklad zlyžovať z Mont Blancu. Preto ani nie som fanúšikom verejných generálok. Mám rád ten 'kick' na premiére."

Zmenil vás nejako riaditeľský post?

"Zmenil ma principiálne v jednej veci. Celý život som túžil po tom, aby som bol nezávislý. Rokmi sa mi to podarilo. Dnes som však opäť závislý, ale inak ako predtým."

Ako ste závislý?

"Som v divadle, hoci sa nemusím živiť herectvom. Závislé je vlastne divadlo. Dostáva štátne dotácie, ale veľmi nízke, pretože je tak zaradené. Musím teda chodiť za mojimi kamarátmi a baviť sa s nimi o tom, aby mi pomohli. Utieram kľučky, aby divadlo mohlo fungovať."

Je vám to nepríjemné?

"Mohol som byť bez toho, na druhej strane však vidím, že aj ľudia, ktorých oslovujem, z toho môžu 'mať špás' a že s nami radi spolupracujú. Myslím si, že v tomto smere som pozitívne ovplyvnil slovenské divadelné ovzdušie. Poukázal som na dve veci zároveň: že komercia sa uživí sama a že treba sponzorovať to, čo sa neuživí - umenie. Človek však musí mať výdrž. Nemusím byť ziskový, a predsa môžem byť spokojný. Tlaku, ktorý tu funguje, nemusím podľahnúť. Keď nejaké predstavenie nie je komerčne úspešné, ešte to neznamená, že je zlé a musí byť stiahnuté z reperoáru, lebo nezarobí."

Ako je na tom s repertoárom vaše divadlo?

"O našom divadle sa s úsmeškom hovorí, že nemá žáner. To je pre mňa najväčšia pocta. Sme zaručene bezžánrové divadlo."

Aké divadlo sa vám tu páči?

"Som veľký obdivovateľ slovenského herectva vôbec. Naposledy som bol napríklad na premiére s Božidarou Turzonovovou a bola vynikajúca. Ale divadlo, to nie sú len herecké výkony. Divadlo má aj iné poslanie - zaznamenáva dobu, nastoľuje otázky. Spomeňte si na rok 1989, akú malo silnú úlohu v tom, že nakoniec režim padol. To sa nezmenilo, to ostalo. Dnes má divadlo ukázať, že sme v Európe, no nielen prakticky, ale aj rozumovo."

V roku 1989 vám vraj niektorí ľudia odporúčali, aby ste sa neplietli do revolúcie. Ako ste to brali?

"Patril som medzi ľudí, ktorí boli nútení ostať vonku. Svojím spôsobom to boli prví revolucionári, ktorí režimu ubrali z istôt a nelízali med. Keď došlo k prevratu, chcel som byť pri tom, ale vlastne som tu nikam nepatril. Vtedy ma to veľmi bolelo. Dovtedy sa tu o mne hovorilo všeličo - že som pašoval krv, že som bol zavretý, bral drogy či robil porno - a nemohol som sa brániť. No práve preto, že sa o mne nepísalo, vzbudzoval som zvedavosť. Takže keď som sa vrátil, nebol som menej známy, než keď som odišiel. Dnes som za to vďačný. A to je tak. Odvtedy som toho už o svojich návratoch a odchodoch povedal dosť. O tom už netreba hovoriť."

A o čom treba?

"O tom, kto kam pôjde, nie odkiaľ sa vrátil. O tom, čo nás čaká. Aká bude perspektíva, a čo sa stane prvého mája. Je úžasné, že Slovensko do Európy vstupuje takto sebavedome, a že to, napriek všetkým chybám, zvládne. Že môže každý chodiť, kam chce."

Tak ako vy?

"Áno. Čo keď sa tu nemôžete uživiť a v Madride áno? Tak tam choďte! Všetky deti mojich známych tak fungujú. Idú tam robiť napríklad do baru a pritom študujú. Potom sa vrátia a vedia po španielsky. Svet je taký. Za to, že ste sa tu narodili, ešte tu nemusíte žiť. Môžete žiť tam, kde sa viete realizovať. O tom diskutujme."

Odpustili ste bývalému režimu?

"Nie. Jedno viem totiž isto: že dnes nemôžem navštíviť hrob svojich rodičov. Keď moja mama zomierala, nemohol som sem prísť. Ona sa nechala spopolniť a rozsypať, lebo si myslela, že sa už nikdy nevrátim. A keďže to urobila ona, urobil to aj otec."

Je pre vás divadlo politikum?

"Nie, ale som silne politický človek."

Bývalý herec Ľubo Roman, ktorý sa objavil medzi kandidátmi na prezidenta, je vraj váš kamarát. Oslovuje vás ako politik? Podporili by ste ho?

"Táto otázka nie je na mieste. Pýtate sa aj iných riaditeľov divadiel, s kým sa kamarátia? Ľuba Romana poznám tridsať rokov, vždy bol dobrý manažér a vedel sa obracať. Oživil divadelnú scénu, či sa to niekomu páči, alebo nie. Nikdy sme však spolu nehrávali, nechodili na pivo, a ani teraz nechodíme. Nevidím dôvod, prečo nás dávať do takejto súvislosti."

Prečo dnes vlastne hráte?

"Pre divákov, pre seba určite nie. Nikdy som nehral pre seba, nepatril som medzi hercov, ktorí majú pocit, že musia hrať, aby uspokojili seba."

Myslíte si, že hráte vždy rovnako dobre?

"Nie, samozrejme. Herectvo je prekliate povolanie. Keby herec hral vždy dobre, tak by hral vždy rovnako a nikdy v živote by sa nepokúšal hrať inak. Herectvo je zaujímavé v tom momente, keď sa pokúšate vydať tam, kde ste ešte neboli, keď nestaviate stále len na istotách, ale aj na neistotách. A veľa záleží od toho, v čom hráte. Raz som filmoval na Fidži, v päťhviezdičkovom hoteli. Bolo tam nádherne, platili mi diéty, aj keď som netočil. Mal som sa tam ako kráľ, akurát som si hovoril - panebože, všetko si mi doprial, prečo si mi nedoprial, aby to bol dobrý film? Aj to sa môže stať."

Prečo dnes podľa vás herec vezme aj priemernú rolu v divadle alebo vo filme?

"Napríklad preto, že dlhší čas stojí a potrebuje hrať, otestovať sa a aj zarobiť. Poviem to otvorene - keď sa tu všetko reformuje, prečo by sa nemala aj kultúra? To nie je konzerva, tiež musí ísť s dobou. Celé herectvo sa u nás rozdrobilo na dabing a moderovanie, divadlo je tu len ako posledná záštita, len aby sa zachovalo ako profesia. Musím sa skutočne opýtať, prečo sa v Čechách točí dvadsaťpäť filmov, a keď sa u nás natočia dva, tak je to katastrofa, lebo každý očakáva, že musia byť dobré. V tom sú herci naozaj nevinne. Preto robím agentážne divadlo. Herci tu môžu hrať aj mimo svojho domovského divadla a rozšíri to ich možnosti."

Hovoríte, že staviate na neistotách. Čo to znamená?

"Môj život sú neistoty, ale nebojím sa ich. Mnohí si možno myslia, že tu šírim niečo, čo nemá logiku. Ale ja som naozaj neistý človek. Každý má nejaký pancier, ktorým sa chráni, aby nebol tak ľahko zraniteľný. Keď mi ľudia napríklad hovoria, že dobre vyzerám, tiež ma zneisťujú. A o mne sa to dobre vie. Súvisí to aj s mojím herectvom. Aj preto je ma ťažko napodobniť. Nie som herec, ktorý vie to, a tamto nevie. Som neistý, či sa to niekomu páči, alebo nie."

Aj vo vzťahu k ženám?

"Iste, nikdy som nezviedol žiadnu ženu, vždy zviedli ony mňa."

A aké to bolo?

"Celkom príjemné."

Zovňajšok človeka je vec, ktorá dokáže človeka ľahko zradiť?

"Neviem, či celý zovňajšok, ale oči určite. A tie sú alfou a omegou aj pri herectve. Keď máte niečo v očiach, vidí to aj ten posledný v hľadisku. Ale keď len mávate rukami a vo vašich očiach nie je nič, prestanete ľudí zaujímať."

Sú vaše oči iné, keď sa pozeráte do zrkadla a iné, keď okolo seba?

"Iste, oči sú vždy iné. Je rozdiel, keď sa pozeráte na kravu, a keď na porsche. Tie pocity neviem opísať, ale určite to na očiach vidno."

Žijete so svojou manželkou už dvadsaťpäť rokov, ako sám hovoríte, v harmonickom zväzku. Dá sa to vôbec?

"Viete, ja si myslím, že sú len dva druhy mužov: sú muži, ktorí zničia ženy, s ktorými žijú, a muži, ktorých ženy urobia. Ja som ten druhý."

Ako vás ženy urobili?

"Tak, ako ma vidíte. Som typický ženský produkt. Ale formovať a posunúť ma tam, kde treba, to vie hlavne moja manželka."

Stačí to k manželskej harmónii?

"Treba mať samozrejme partnera, ktorý vie žiť s vašimi chybami. Veci, kvôli ktorým má niekto niekoho rád, sa nemenia. Ak je muž bordelár a žene to na začiatku neprekáža, tak by jej to nemalo prekážať ani potom. Je otázka, či takého človeka nájdete. Okrem toho, že moja manželka ma akceptuje, je to výnimočná žena a vychovala môjho výnimočného syna. Neviem, či človek má v živote niečo viac."

S manželkou si stále vykáte. Ako sa oslovujete s inými ľuďmi?

"To je rôzne. Práve minule sme sa bavili s Milkou Vášáryovou o tom, či si už konečne po tridsiatich rokoch potykáme, ale ja som povedal, že si to neviem predstaviť. U niektorých ľudí mi to naopak nerobí žiaden problém."

Máte predsudky?

"Samozrejme, že mám. A práve preto som principiálne proti nim. To, aký som, má totiž vždy dve strany. Niekde si tým dvere otvorím, inde zavriem."

Neprekáže vám, že popri vašich obdivovateľoch je aj mnoho takých, ktorým ste nesympatický?

"Pokojne s tým môžem žiť. Tak to má byť. Mám veľa chýb, ako ich majú aj iní ľudia. To nás koniec koncov robí zaujímavými."

Vyzerá to, že situácia u vás je takmer ideálna. Chýba vám ešte niečo?

"Áno. Moja manželka. O chvíľu priletí. Už sa na ňu teším."

EVA ANDREJČÁKOVÁ

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ