Jozef Medard Slovík: Kont(a)ranto * Solitudo * Námestovo 2003
Krajina pod Babou horou je vari až taká skutočná, že si ju Medard Slovík, zamestnanec knižnice v Námestove, musel odznova vymyslieť. Oslovil ju novým menom. Či mu odpovedala, či táto Orava považovala svoje nové tajné meno za priliehavé, alebo nie, na to sa azda lepšie odpovedá po navštívení týchto čarovných miest. A či je potom nový názov krajiny aj pozvánkou do prozaickej knižky o nej? Nuž, ak by to bol cestovný bedeker s podrobnou mapou, určite by sme ľahšie skĺzli po povrchu. Vedeli by sme, kde sú tu zastávky autobusov, kde sa môžeme ubytovať alebo najesť. A pri tom by sme aj mnohí skončili.
Slovík však vôbec nemá v úmysle dožičiť svojim postavám ani najmenší komfort. Privádza ich do neznáma svojho mýtu. Chlapov nechá lopotiť sa len za poživeň a nocľah, ženie ich cez mokrade a rašeliniská a naláka tých neborákov do chatrče, kde ich zapáchajúca fúria stlčie motykou. No ani pre takéto nepríjemnosti by sa čitateľ nemal nechať uviesť do stavu pochybností - či s ním má autor počestné úmysly, keď svojich vlastných takto trápi a necháva ich blúdiť. Pri dostatočne dlhom blúdení vraj človek napokon blúdiť prestane a je tam, kde má byť. Aj keď pomenovanie Kontaranto je naozaj dosť podivné a odťažité. Navodzuje skôr atmosféru dejiska nejakej argentínskej telenovely a málo nás vábi tam, kam sa máme preniesť - do malebného prostredia oravských Rabčíc.
Zrejme aj preto sa tu v úlohe názorného príkladu nachádzajú čiernobiele fotografie Jara Sýkoru, ktoré tento svet zachytávajú z celkového pohľadu. Akoby na dôvažok poskytovali zopár chýbajúcich motívov k zmyslu takéhoto svojrázneho vykreslenia dočasnej a nikam sa neponáhľajúcej večnosti.
Ak teda čitateľ nadobudne k týmto indíciám dôveru a niektorý z dvesto výtlačkov z dielne vydavateľstva Solitudo si zadováži a prečíta, bude azda najviac prekvapený priamočiarou prostoduchosťou, ktorá sa tu naňho vyrúti ako medveď z malinčia. To, čo nám najviac chýba, prichádza často zahalené naivitou. Slovík hovorí o svojej účasti na živote v jednoduchosti slov. Nemá ani veľa postáv, ani veľa čitateľov, ani kritikov. Kam sa však pohne, všíma si ho všetko živé. Tri magické borovice aj kameň, aj kôra hrušky. Pre pohyb vo voľnej prírode to stačí. A niekedy aj na odohnanie alebo pozdržanie búrky.
Nestačí to možno na literárne absolutórium, čo však z pohľadu takto sa uberajúceho a takto píšuceho človeka vyzerá ako nepodstatná a ničotná taľafatka. Z hľadiska Slovíkovho smerovania je dôležité, že sa vyhol folkloristickému harašeniu a s údivom zostal verný svojmu snu. Ak sa zo svojho sna prebudí, bude z toho ďalšia, azda ešte pravdivejšia knižka, a táto dnešná sa po zásluhe stane jej sľubnou a milou predchodkyňou.
Autor: JÁN LITVÁK
