Jaroslava Blažková, slovenská spisovateľka, emigrovala roku 1968 do Kanady a odvtedy tam žije. Niekoľkokrát navštívila Slovensko, no domov sa trvalejšie vracia reedíciami svojich diel, ktoré sa, vrátane autorky, neuvádzali po okupácii v nijakom lexikóne ani v učebniciach literatúry, hoci znamenali a dodnes znamenajú nezanedbateľný a v mnohom priekopnícky prínos v oblasti prózy i literatúry pre deti a mládež.
Celkom nové dielo, napísané už v zahraničí, predstavuje kniha Traja nebojsovia a duch Miguel (Q 111, Bratislava 2003, ilustrácie Blanka Votavová), ktorá nadväzuje na jej niekdajšiu tvorbu pre deti a podľa vydavateľky Kvety Daškovej je určená nielen pre ne. Líši sa už tým, že ide do určitej miery o žáner memoárový, zasadený však kdesi na začiatok 20. storočia, ale rámcovaný druhou svetovou vojnou.
Autorka si zvolila zvláštnu formu: rozpráva svojej vnučke Žežulke to, čo jej ako dieťaťu rozprával jej otec, keď ležala chorá, a otec sa pravidelne púšťal do spomienok na vlastného otca, mamu a svojich dvoch bratov, s ktorými tvorili trojicu takzvaných nebojsov. Sú to teda spomienky na spomienky a čaro Blažkovej trinásťkapitolovej prózy je v tom, že všetok kolorit doby, pestvá svojich strýkov, vtedajšie zvyky, atmosféru v chudobnej rodine, pomery vo vidieckom mestečku (dnešné Velké Meziříčí, kde sa narodila aj Blažková) reprodukuje tak, akoby to boli jej vlastné zážitky.
Typicky chlapčenské šibalstvá tvoria ústrednú niť týchto príbehov a cez ne sa čitateľovi približujú dnes už aj neexistujúce reálie, detské hry, spôsob života a dokonca aj druh jedál, takže Blažkovej próza má azda aj nechcene svoju hodnotu sociologickú, ba miestami pripomína literatúru faktu. Ale to vždy len akosi mimochodom, medzi rečou. Sú tam rozličné genealogické údaje, ale ako súčasť deja, lebo ani tieto rodové fakty neslúžia Blažkovej na to, aby sa pokúšala o nejakú rodinnú kroniku, sústreďuje sa skôr na to, aby udržala rovinu otcovej spomínacej spontaneity, kde hrá dôležitú úlohu duch Miguel, vymyslená bytosť, ktorá prechádza z generácie na generáciu.
Táto predstava bola taká silná, že dokonca rozprávačka vraví v Epilógu svojej vnučke, že keď sa zavše pozrie do zrkadla - teraz, pravdaže, už ako stará mama - cíti, že Miguel sa nad ňou skláňa a šepká jej, kto je. V samotných príbehoch sa až tak často nevyskytuje, je to skôr úslovie, ktoré chlapčenské postavy použijú vždy, keď niektorý z nich unikne hroziacemu nebezpečenstvu. Miguel - ktovie, prečo sa práve na Morave vyskytlo takéto exotické meno - má podobnú funkciu ako tradičný anjel strážny.
Blažkovej spomienkové pásmo nevyužíva technické prostriedky umeleckej prózy, aspoň nie v tom zmysle, že by autorka premyslene fabulovala, konštruovala dej podľa vopred stanovených postupov, vymýšľala zápletky a efekty, stupňovala napätie a pod. Záleží jej viac na presnosti zapamätaných príhod, ktoré dnes už pôsobia často neskutočne, ako ozvena života spred sto rokov.
Lenže naša autorka nemá len počuté, ale aj zažité spomienky; bolo by ich určite dosť i na hrubšiu knihu, ako je toto citlivé rozprávanie o detstve jej starých rodičov, rodičov a strýkov. Veď rodinný duch by iste stál aj pri jej memoároch.
