ského románov, ktorým je Raskolnikov - jeho zločin a jeho trest. Druhý diel cyklu Knieža Myškin je idiot mal premiéru tri týždne po Raskolnikovovi, obe predstavenia trvajú dovedna takmer sedem hodín. Herci počas dennodenného osemnásťhodinového skúšania v divadle aj spávali. Nasledovať budú ďalšie dve adaptácie Dostojevského románov: Stavrogin je diabol (tak sa bude volať inscenácia Besov) a Karamazovovci reloaded.
Bratov Karamazovovcov už v Divadle Husa na provázku inscenoval v dynamickej, strihovo komponovanej inscenácii na začiatku osemdesiatych rokov jeden zo zakladateľov Provázku Peter Scherhaufer (scenár vtedy napísal spolu so Zdeňkom Petrželkom alias J. A. Pitínským); tá istá adaptácia bude teraz východiskom aj pre Morávka. Cyklus všetkých štyroch inscenácií je venovaný zosnulému Scherhauferovi a postupne sa uvádza pod názvom Sto rokov kobry. "Sto roků i víc již tančí jedovatá kobra v parách nad tyglíkem Dostojevského díla a stále nás její krouživý pohyb fascinuje," hovorí Petr Oslzlý a zároveň sa obáva, že Dostojevského dielo predznačuje nielen "najhoršie zo všetkých storočí - teda 20. storočie - ale aj storočie súčasné. Temné tušenie!"
Prvé dva diely quatrológie sú posadnuté! Ten prvý (Raskolnikov - jeho zločin a jeho trest) sa rúti v zbesilom tempe hektických klipových obrazov, s agresívnou hudbou, dymom a s hercami hnanými do ostrých charakteristík. Bolo toho na mňa priveľa, ohlušilo ma to a oslepilo, až ma z toho chaosu klipových obrazov rozbolela hlava. Ale možno som už na také divadlo starý. Mladé publikum pískalo na pochvalu.
Na druhý deň Knieža Myškin je idiot. Je to záhada - tá istá scéna, ten istý režisér, v podstate ten istý ansámbl hercov, tá istá muzika, svietenie (našťastie, už menej dymu!) a taký - aspoň pre mňa - odlišný výsledok! Úžasné scény sústredeného napätia, skvelý rytmus inscenácie; nijaká hektickosť, ale rytmus, ktorý človeku cez oči a uši preniká - poviem to pateticky - až do duše, vo väzbe so zmyslom dialógov, vzťahov; sugestívna kompozícia hercov v priestore, nástupov, point, odchodov, druhých a tretích simultánnych akcií a "plánov" - skrátka kompozícia inscenácie v priestore je ako hudba!
A k tomu skvelí herci! Všetci! Na čele s fantastickým Jiřím Vyorálkom - to meno si zapamätajte! - ktorý alternuje Myškina s Pavlom Liškom. Úžasnejšieho Dostojevského v divadle som nevidel od čias Wajdovej inscenácie Besov v Starom divadle v Krakove spred tridsiatich rokov. Teraz si to uvedomujem: rozdiel tých dvoch Morávkových inscenácií je zrejme v dramatizáciách. Zločin a trest Luboša Baláka má tú klipovú skladbu; Idiot z pera Josefa Kovalčuka je odlišná, "tradičnejšia" kompozícia, je to síce montáž, ale montáž väčších, kompaktnejších častí.
V Kabinete múz, kde pôsobilo dlhé roky HaDivadlo, sa usídlil malý a mladý súbor Divadlo v 7 a půl. Pitínský tam vo februári inscenoval Ibsenovu Noru. Predstavenie trvá 90 minút bez pauzy. Hra je oslobodená od sociálnych a dobovo "mravných" motívov a emancipačných a feministických téz, Pitínský sa sústredil na fatálny vzťah vášne a nenávisti medzi mužom a ženou. Scéna: čosi ako úzka chodba, nora, väzenská cela, tunel skrátka, klaustrofóbny priestor z drevotrieskových dosák. Jedny dvere, ktorými sa dá i nedá uniknúť. Herci nepsychologizujú, všetky besy z nich prúdia v expresívnom pohybe, v reči tiel, ktoré sa zrážajú nielen psychicky, ale bolestne narážajú na steny domáceho väzenia.
Inscenácia sa nekončí odchodom Nory, lež vraždou. Manžel Noru zaškrtí. Z Nory je Othello. Expresia nahrádza psychológiu. Vášeň víťazí nad etiketou.
Skrátka: v divadlách nuda v Brne nie je!
