špinavým a biednym? Poučka hovorí, že altruizmus je mravný princíp spočívajúci na nezištnej službe iným ľuďom, v ochote obetovať pre ich dobro osobné záujmy. Altruisti sa na Slovensku nehľadajú ľahko. Nie preto, že by neboli, ale svoj dar pomáhať nepotrebujú zverejňovať. Čo neznamená, že nie sú ochotní o tom porozprávať. Pýtať sa ich "prečo" je však trochu nelogické, lebo ako hovorí sociológ Fedor Gál, v takom konaní neexistuje reciprocita, očakávanie niečoho za niečo. Ale predsa len - prečo to robia?

Jedna z tých, čo pomáha
"Pred tým som bola racionálna a materialistická. Manžel si myslí, že to bolo výchovou, ktorá potláčala schopnosť pomáhať," hovorí Jolana Nátherová, ktorá spolu s mužom Štefanom vedie občianske združenie Nádej deťom. Rómskym deťom pomáhajú postupnými krokmi začleňovať sa do spoločnosti.
"Ak človek chce, vie byť pomáhačom," myslí si Nátherová. "Buď zdedil danosti, alebo ho k tomu možno doviesť výchovou, preto tu výhovorky neplatia," hovorí rázne, ale nenástojí.
Silným zážitkom, ktorý zmenil náplň jej života, bola náhodná návšteva sociálnej bytovky v Banskej Bystrici, do ktorej vysťahovali Rómov - neplatičov. Keď tam prišla prvý raz, myslela najprv na to, či jej z bielych šiat zídu otlačky ušpinených rúk rómskych detí, ktoré ju obkolesili a dotýkali sa jej.
Na druhý deň jej to nedalo a vrátila sa. Odvtedy s nimi trávi všetok možný čas.
"Dospelí Rómovia aj deti sa tvárili ako paralyzovaný človek, ktorý si myslí, že nevie chodiť. Ich postoj bol: toto ja nedokážem, to neviem," hovorí o začiatkoch.

Spravodlivosť za láskavosť
Malé deti v predškolskom veku v klube navliekajú farebné korálky na šnúrku, kreslia, cvičia si základné zručnosti. Učia sa zdraviť, zatvárať dvere, nenadávať. To všetko treba deti z osád učiť. Staršie deti navykajú na pravidelnú osobnú hygienu, dievčatá učia, že skôr, ako budú mať s chlapcami sex, treba nadviazať najprv očný, slovný a dotykový kontak. Všetci chodia na letné tábory. Ich rodičia, ktorí najprv stoja obďaleč a frflú, sa zvyknú k združeniu pripojiť. Hrajú s deťmi futbal, kúpia im horalky do súťaže, robia ihrisko.
"To, čo mi otvorilo ďalšie okno poznania, bola viera v Boha," hovorí Jolana. "Predtým som vieru nepotrebovala, avšak nedocenila som potrebu mať aj duchovný rozmer. Boh bol pre mňa starček, ktorý nás pozoruje zhora a trestá za zlé skutky. Potom som pochopila, že Boh je láska a to je úplne iný pohľad."
Hranie sa na spravodlivého, ktorý dieťaťu do očí povie pravdu, že z neho nikdy nič nebude, lebo nechodí do školy, vymenila za láskavosť. Vždy sa pozerá za veci, hľadá ich príčiny. "Viete, prečo deti z osady nechodia do školy? Ráno ich nemá kto zobudiť, ani urobiť im desiatu." Láska je pre ňu väčšia hodnota ako spravodlivosť.

Špekulovanie okolo dobra
Ľudia o každom, kto sa snaží pomáhať iným, často špekulujú: prečo to robí? Fakt je taký dobrý, alebo si len robí agendu?
"Je to problém kultúry, aká u nás je," hovorí Ján Mihálik, tréner z mimovládnej organizácie Partners For Democratic Changes. Spolu s kolegom Dušanom Ondrušekom vydali knihu rozhovorov s desiatimi ľuďmi, ktorí konajú dobro.
Ako hovoriť o takýchto ľuďoch, aby nevyzneli ako exoti, ktorí sa správajú neštandardne? A treba o nich vôbec hovoriť? Tréner pre tretí sektor je presvedčený, že o altruizme musíme rozprávať, aby sa stal prirodzeným.
O konaní nezištného dobra by sa podľa odborníkov malo hovoriť, a veľa. Otázka je ako. To, čo bežne vidíme v médiách a okolo nás, je podľa Mihálika len "účelový" altruizmus, pretože sa používa ako nástroj na dosiahnutie niečoho iného. Okrem toho, na to, aby sme si uvedomili, že niekto robí niečo aj pre iných, obyčajne potrebujeme silné, vyhrotené situácie, nešťastia a ľudí, ktorí nasadia svoje životy a idú pomáhať. „Iná dôležitá rovina nám väčšinou uniká - málokto si všimne maličkú, každodennú, neviditeľnú pomoc v tom, čo je najkrajšie, ak je samozrejmé," hovorí.
Mihálik je presvedčený, že hovoriť o tom treba aj preto, aby sa ľudia naučili správne pomáhať a v snahe konať dobro skôr viac neubližovali a neuspokojovali len svoje pohnútky.

Ako ustriehnuť hranicu
„Aj ja som urobila pár chýb," hovorí Jolana Nátherová. „Napríklad: každému dieťaťu sme v letnom tábore dali svoju vlastnú posteľ a neuvedomili sme si, že oni zrazu stratili pocit bezpečia. Nemohli zaspať, kým sme k nim nedali do postele súrodencov." Preto sa pri rozhodovaní o programe pre Rómske deti vždy pýta: budú sa v tej situácii cítiť bezpečne? Chcú to vôbec? A dozrel už čas?
„Treba rešpektovať sociálny vývoj v ich skupine a aj ten najlepší zámer dávkovať postupne a pomaly, aby mal zmysel," hovorí o spôsobe ako pomôcť a neuškodiť. Na druhej strane potrebuje trpezlivosť, keď presviedča svojich klientov, že z krátkodobej pomoci akou sú peniaze, alebo walkman pre dieťa by sa netešili dlho. „Mnohí z nich si myslia, že im pomáhame preto, že je to pre nás super finančne výhodné," hovorí. „Ukazujeme im, že pomôcť niekomu je prirodzené."

Bohatí v akcii
Nie altruistom ale filantropom je známy americký miliardár maďarského pôvodu George Soros. Filantropi v spoločnostiach s výraznými sociálnymi rozdielmi pomáhajú chudobnejším tým, že pre nich vyčleňujú časť svojich ziskov a snažia sa zabezpečiť ľuďom vzdelanie.
Na Slovensku sa firmy, alebo podnikatelia, ktorí vyčlenia prostriedky na darcovstvo, odmeňujú cenami ako Via Bona, alebo Dar roka, pričom sa prihliada aj na spoločenský a morálny význam daru.
Je pomocou aj to, ak veľké firmy alebo nadnárodné spoločnosti vyčleňujú prostriedky pre mladých vedcov, alebo manažérov a ako výhru v súťaži im ponúkajú odmenu, prestížnu školu, alebo miesto vo firme?
„Pohľad na altruizmus by som neviedol cez sociálnu rovinu - či sa deje medzi bohatými alebo chudobnými," hovorí Ján Mihálik. „Súťaž pre mladých manažérov - prečo nie. Veď firmy tu dávajú niečo navyše a či to označím ako altruizmus, alebo budovanie mena, výsledok je pomoc niekomu."

My ostatní
„Ľudia hovoria, že pracovať s Rómami nemá zmysel, lebo z nich nikdy nič nebude. Očakávajú zázračnú veľkú zmenu hneď po desiatom raze, čo sa s deťmi stretneme," hovorí Jolana Nátherová. „My sme sa naučili vidieť zmysel a motiváciu aj v malých pokrokoch a zmenách. Minule ma dobrovoľníci upozornili, že deti z predškolského programu už vedia pozdraviť a zavrieť potichu dvere!"

Dať rybu alebo udicu
Aj konanie dobra a dobrý úmysel však môže mať zlý výsledok. Jedným z príkladov je pomoc vyspelých krajín rozvojovým, kde prílev prostriedkov rozbil sociálne vzťahy, alebo znečistil priemyslom životné prostredie.
„Všetci rozumní darcovia rozmýšľajú ako dávať, aby neuškodili. Veľa darovaných peňazí ešte neznamená konanie dobra," hovorí Ján Mihálik. Sociológmi často používaný príklad uvádza, že niekedy je prospešnejšie namiesto ryby podarovať ľuďom v núdzi udicu a naučiť ich chytať ryby. To pre tých, ktorí sa snažia niečo so svojou situáciou urobiť. Lenže pomoc potrebujú aj takí, ktorí už upadli do apatie. Niektorým preto teba dať skôr tú rybu, aby medzitým ako im budeme chcieť pomôcť, neumreli hladom.

Spoločná cesta
Združenie Nádej deťom poskytuje rómskym deťom šancu zažiť niečo pozitívne, čo ostane v nich. V budúcnosti sa podľa tej skúsenosti môžu rozhodnúť. „Ak by však oni samy nechceli, darmo by som mala naplánovaný skvelý program," hovorí Jolana Nátherová. „Preto nemôžem povedať, že by to, čo robím, bola moja zásluha. Ja musím ísť tou cestou s nimi."

Pomocou iným pomáha aj sebe a aj preto pomáha

Ľudia žijúci na jednom bratislavskom sídlisku vedia, že ak mi začnú rozkopávať pôdu pod oknom a im sa to nezdá v poriadku, treba ísť za susedou Magdou Papánkovou. Vedia tiež, že ak im začne unikať pôda pod nohami, Magda Papánková sa bude snažiť pomôcť. Profesionálna psychologička založila niekoľko svojpomocných skupín, napríklad enviromentálnu poradňu či skupinu pre rodičov, ktorým zomrelo dieťa. Keď vycíti, že je niekto ohrozený, začne konať. Keď sa s ňou zhovárate o tom, čo robí pre druhých, nepotrebujete žiadne teórie, čo to dobro je.

Čo vás motivuje k toľkým činnostiam?
Niečo ma musí nakopnúť, osloviť. Nazývam to životná výzva, s ktorou sa chcem vysporiadať. Na začiatku bolo záhradníctvo v Karlovej Vsi, ktoré chceli zrušiť a zastavať. To ma naštvalo.
Záchrana vám vtedy nevyšla.
Nevyšla, ale už tam som naštartovala svojpomocnú skupinu ľudí. Celý život pracujem s ľuďmi, preto im viem ľahko vysvetliť, o čo mi ide. Povedala by som, že ich viem aj manipulovať, ale to by som musela mať zlé úmysly a tie, myslím si, nemám. Teraz máme enviromentálnu poradňu Studnička, kde dobrovoľne robia dve kolegyne.
Čo človek potrebuje na to, aby videl kde treba pomôcť?
Treba chodiť s otvorenými očami. Mňa tak vychovali rodičia, všetok voľný čas sme trávili zmysluplne, najčastejšie v záhrade. Všetko, čo potrebujem pre život, som sa naučila od rodičov. Viedli nás k priateľstvu s prírodou. Teraz mám takých ľudí vo svojom okolí.
Ale vy nerobíte len s prírodou.
Profesionálne, ale aj dobrovoľnícky sa venujem mentálne postihnutým. Oslovilo ma to, že ľudia s nimi jednajú ako s nerovnocennou menšinou. Brať ich ako rovnocenných priateľov ma naučil strýko, kňaz, ktorý sa takto odjakživa správal k Rómom. Som ku klientom dobrá, preto idú za mnou. Všetky veci, ktoré robím, ma bavia a zaujímajú. Okrem toho je za tým aj zvedavosť a snaha vysporiadať sa s problémom.
Akú ďalšiu svojpomocnú skupinu máte?
Skupina osirelých rodičov momentálne funguje na individuálnej úrovni. V tom roku, keď nám zomreli deti, sme sa stretávali intenzívnejšie, teraz už len sporadicky. Keď ma niekto poprosí, riešim situáciu individuálne, alebo s ďalšou matkou zo svojpomocnej skupiny, ktorá to už má vyriešené a je ochotná o tom porozprávať.
Čo očakávate, keď niekomu pomôžete?
Teraz to robím už aj preto, že si pomáham sama. Tvrdo poviem, že k pomoci pristupujem egoisticky, ale moje pomáhanie si pomôže aj iným, je obojstranné. Okrem toho fungujem v sieti LETS, zameranej na susedskú výpomoc svojpomoc bez peňazí mi je blízka.
Je rozdiel v tom, ak človek pomáha sám za seba a keď koná v rámci nejakého spolku?
Je, lebo aktivita sa rozloží aj na iných a tým sa znásobí. Ľudia, ktorí sa zblížia v skupine, ľahšie nesú problém a zároveň sa naučia pomáhať aj druhým. Zakladateľ logoterapie, viedenský psychológ Viktor Frankl, ktorému zahynuli všetci príbuzní v koncentračnom tábore, hovoril, že ľudia, ktorí sa nezameriavali len na svoje utrpenie, skôr prežili všetky tie útrapy a vrátili sa späť. Väzni, ktorí mysleli len na seba, sa utrpeniu poddali. Logoterapia pomáha nájsť nový zmysel života človeku, ktorý ho stratil. Dôležité je odosobniť sa od vlastného utrpenia. Keď mi zomrel syn, vedela som, že sa nemôžem donekonečna pýtať, prečo zomrel práve môj syn a iní žijú. To ma už nekvári. Vtedy mi pomohli iní ľudia, ja teraz pomáham im.
Je v konaní dobra reciprocita? Ak niekto pomôže, očakáva že sa mu to vráti?
Aj to je v tom zahrnuté, veď sa hovorí, že dobrý skutok sa ti vráti štvornásobne. Ale niektorí ľudia majú akoby slepú škvrnu myslia si, že len oni trpia a nechcú vidieť pomocnú ruku. Nie sú citliví a nevedia pomoc vnímať, vidí sa im to málo. Dnes žijeme adrenalínovo a konzumne, rátajú sa nám len veľké veci a tie malé už nevieme vnímať.
Ak niekomu pomôžete, máte z toho radosť, dobrý pocit?
Dobrý pocit aj endorfíny.
Kto si zasluhuje pomoc?
Každý, kto o ňu stojí. Ja sa nevnucujem. Pre mňa je najnebezpečnejšie počuť od niekoho, že to nemá význam. Ak mávne rukou, idem ďalej.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ