Hroby padlých hrdinov v Kosove nemožno prehliadnuť. Cesty lemujú veľkolepé náhrobky. Z tmavých lesklých náhrobných kameňov sledujú pocestných synovia Kosova v rifliach a s automatickými puškami v rukách. Tak ako všade na nepokojnom tranzitnom Balkáne aj v Kosove sa pánovi domu podľa povery oplatí pochváliť zbraň a syna. Aj starosta srbskej osady Sekyrač v Kosove Radijev Perovič sa návštevníka hneď spýta: "Koľko máš bratov?" Ak menej než troch, zavrčí: "Málo."
Do strednej Európy z Kosova prenikajú strašidelné historky o nedôstojnom postavení žien. Už pri krátkej návšteve je však vidno súdržné rodiny a ženy, ktoré si vo všeobecnom chaose skúšajú nové úlohy. Tie prišli po vojne v roku 1999 a s medzinárodnými správcami. "Veľa sa toho pre ženy zmenilo, odkedy do Kosova prišiel UNMIK (Dočasná misia OSN v Kosove). Dnes je ľahšie, aby sa zamestnala žena ako chlap. Mnohí ľudia boli ako utečenci v zahraničí - vrátili sa, priniesli si so sebou aj nové myšlienky," hovorí šéfredaktor Rádia K z Kosovho Poľa Naim Breznica.
Obyvatelia Kosova skúšajú životaschopnosť svojich tradícií pod tlakom nových spoločenských pravidiel. Správa UNMIK so sebou do miest priniesla svoje kvóty. V parlamente a v miestnych radách majú byť 30 percentami zastúpené ženy.
Zana
Zana Haxhiavdyliová sedí v dome za námestím svojho rodného mesta Džakova a hľadí na tmavú obrazovku počítača. Zasa vypadol prúd. V čase, keď by mladá tmavovlasá kosovská Albánka mala končiť štúdiá alebo sa tešiť z malých detí, Zana hľadá mŕtvych.
V Kosove je od vojny nezvestných 2757 Albáncov a 791 Srbov. Vyše štyri roky po vojne je takmer nulová nádej, že sa stratení muži objavia živí. Matky a manželky však odmietajú "zradiť svojich" a uveriť, že sú mŕtvi, kým neuvidia telo. Neplánujú, žijú v minulosti. Sociálna pracovníčka Zana pomáha koordinovať odber vzoriek DNA, ktoré slúžia na identifikáciu tiel z masových hrobov. Je poslom zlých správ a pomáha rodinám prekonať stratu. Jej vlastný muž je na zozname nezvestných. Už štyri roky Zana vie len to, že ho odvliekli srbské sily.
Zanin manžel zmizol, keď sa 24. marca 1999 začalo bombardovanie. Ozbrojenci, ku ktorým sa pripojili maskovaní, ale podľa topánok odhalení srbskí susedia, prečesávali dom za domom a brali chlapov. Na druhý deň sa Zana vybrala do tábora za mestom. "Stretla som tam našich Srbov z Džakovy v uniformách. Hovorili mi, neboj sa, len ich zobrali na očkovanie do mesta, vrátia sa."
Po mesiacoch hľadania na vlastnú päsť začala Zana navštevovať rodiny nezvestných ako sociálna pracovníčka. "Bolo to ako zlý sen. Jedna správa odporovala druhej. Prestala som hľadať. Neskôr ako sociálna pracovníčka som si stokrát hovorila, čo tu vlastne robím. Veď sama som sociálny prípad?! Ale možno, že keby som nenarazila na túto prácu, sedela by som doma a plakala celý deň."
Kosovské ženy, ktoré ostali bez mužov, najprv ustrnuli. Potom začali živiť rodiny. "Pozícia ženy na Balkáne je podriadená pozícii muža. Je to ako kruh. A prelomiť taký kruh vyžaduje silu. Ľudia začínajú chápať, že to nemusí byť tak ako v minulosti, keď len muž pracoval a žena ostávala v domácnosti. Z našej tragédie sme sa niečo naučili: že na vytvorenie rovnováhy musia byť muž a žena rovnocenní," hovorí Zana - manželka nezvestného muža.
Florina
Florina Duliová z Prištiny má krátky účes mestskej intelektuálky, šesť detí a muža umelca. Vojna podľa nej vypukla pre dve rozličné propagandy, ktorými roky kŕmili kosovských Albáncov a Srbov. "Aj my sme nenávideli. Naša nenávisť bola akurát iného druhu," hovorí. Kým jej rovesníkom v Belehrade predostierali heslá o srbskej pýche, ona bola sýtená bludmi o zasľúbenej krajine - Albánsku. Zamlada po večeroch tisla uši k tranzistoru vždy, keď hralo Rádio Tirana, hlas z ideálneho sveta. Počúvala správy o plných obchodoch, ružolícich deťoch a uliciach obsypaných kvetmi. "Mysleli sme si, že tam je všetko lepšie než tu. Veď aj paneláky tam volali palácmi. Ľudia bývalí v Paláci 1 alebo Paláci 17. Závideli sme im aj to, že môžu voľne používať albánčinu," rozpráva Florina sediac na krajíčku kresla a jednou rukou jemne odstrkujúc trojročného syna. "Albánsko, to bola rakva zavretá na 50 rokov. Keď padol komunizmus, otvorilo sa veko a z truhly sa vyvalil smrad."
"Fungovalo to perfektne. Albánsko, to bol náš únik z reality. A keď to prasklo, ľudia stále chceli len pekný obrázok. Tak, ako boli Srbi spokojní so svojím pokriveným obrazom reality, my sme boli so svojím. Určite je však aj mnoho ľudí, ktorí sa nedali oklamať," dodáva.
Srbi pri neformálnom rozhovore často kosovských Albáncov obviňujú, že nútia svoje ženy mať veľa detí, a tak si zabezpečujú demografické výhody využívané proti kosovským Srbom. "Slušná rodina kosovských Srbov nemá viac než dve-tri deti," zašomrú mnohí na pol úst.
Florina, matka šiestich detí a koordinátorka pobočky britskej spoločnosti, sa usmieva a hovorí perfektnou angličtinou: "Súvisí to s ekonomikou. Generácia žien mojej mamy mala prácu aj sociálnu stabilitu - tie ženy mali priemerne dve, tri deti. Ja som bola roky nezamestnaná. A z jedného plánovaného dieťaťa bolo zrazu šesť. Každý chce mať pocit, že jeho život má význam."
Ganimete
Mladá matka Ganimete od mestečka Šajkovac sedí pred svojím stanom darovaným UNHCR na lúke pred potokom. Sleduje, ako vojaci KFOR vyliezajú z obrnených transportérov. Za nimi vyskočí albánsky tlmočník vo vyleštených topánkach.
Ganimete berie rozospaté dieťa na ruky a kráča k vojakom, aby ich privítala. Na tvári sa jej v okamihu objaví krotký prázdny úsmev podobný sirotám z námestia, keď dostanú cukríky. Ganimete prijíma dary: mlieko, múku, sviečky, tlmočník jej hodí do vrecka dve vajíčka.
Za veľkým stanom stojí menší. Z oboch sa vinú živočíšne pachy. V menšom sú sliepky. Väčší je vystlaný kobercami. V ňom býva Ganimete so svojím mužom a polročným synom. Pri vstupe do špinavého stanu si Ganimete úzkostlivo vyzúva dreváky, ktoré aj uprostred zimy nosí naboso. Vojaci postávajú, Ganimete so synom v náručí poslušne pózuje pred fotoaparátom.
Na druhej strane lúčky sa týči tehlový dom. Býva v ňom manželov brat, ale príbuzných pod strechu nepustil. "Stavebný materiál z humanitárnych dodávok často dostávajú tí, čo ho nepotrebujú, ale majú protekciu. A jej muž ju nemal," hovorí prekladateľ Muhammad Hoxha. Keď vojaci odídu, za Ganimete si odskočí švagriná. Vyzvedá, čo priniesli. Teplomer je na nule a Ganimete sa pod ľahkým svetrom rysuje bruško. Manžela nevidno. Vraj išiel do mesta, hľadať si robotu.
Autor: ZUZANA V. OČENÁŠOVÁ Kosovo - Bratislava
