V priebehu jednej sezóny viedol v dvoch štátoch dve družstvá, v oboch bola s jeho pôsobením veľká spokojnosť a predsa v nich skončil. Aj v nemeckom Lützelindene, kde pôsobil ako šéftréner mládeže, aj v poľskom Lubline, kde koučoval poľského majstra Bystrzyca Lublin ako jediný zahraničný tréner v súťaži.

V oboch prípadoch skončil pre finančnú insolventnosť tímov. "V Lützelindene to malo dramatickú koncovku, keď mi v byte vypli prúd aj teplú vodu, v Poľsku som zasa od novembra minulého roku do dnešného dňa videl len jednu výplatu. Namiesto sľúbeného bytu som býval celý čas v hoteli a aj ten som musel opustiť. Jeden z fanúšikov mi dokonca ponúkal, aby som býval u jeho babky," vysvetľoval tréner, ktorý v decembri oslávi 55. narodeniny.

Bez bytu i poistenia

Iróniou zostáva, že oba tímy, kde naposledy pôsobil, hrajú vo svojich štátoch o titul. "Keby som mal 28-30 rokov, možno by som v Lubline ostal a mohol sa potom hrdiť poľským titulom. Z niečoho však rodinu musím živiť. Dospelo to do situácie, že chod domácnosti musela ťahať moja žena, čo ma ako chlapa, ktorý má určitú česť a hrdosť nemôže uspokojiť," hovorí skúsený kouč. V Poľsku počkal na posledný zápas Lublinu v Lige majstrov s maďarským Ferencvárosom a po dohode s prezidentom klubu Tomaszom Žiarnom sa vrátil domov.

"Keď už mám hladovať, tak budem radšej hladovať doma, pri rodine." Lúčil sa za ťažkej situácie. "Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať, keď mi prezident klubu povedal, že si nevie predstaviť lepšieho trénera v klube ako mňa. Ďalej to však už nešlo." Kuťka nemal žiadnu výstroj (klubovú bundu, aby bolo jasné, že je člen družstva, si musel požičať od kondičného trénera) ba ani poistenie. "Keď ma skosila chrípka, musel mi lekár predpísať lieky na iné meno."

Sponzori len sľubovali

Podmienky v Lubline boli spočiatku nádejné. "Na tréningu som mal vždy minimálne štrnásť hráčok, dvoch masérov, kondičného trénera i kouča brankárok. Chvíľu to fungovalo, no postupne nás ako neplatičov začali vyhadzovať zo športových objektov. Zlomilo sa to, keď sa na tréningu viac hovorilo o peniazoch, ako o tom, či by sme mali trénovať. Posledné dva týždne hráčky odmietli trénovať dvojfázovo, lebo nemali peniaze na dopravu ani na stravu," vysvetľuje Kuťka, ktorý pri zlých podmienkach na tréning nemienil riskovať svoje meno. "Bolo len otázkou času, kedy sa to na hre družstva prejaví."

Mesto síce na chod klubu prispievalo, dávali toľko, koľko im umožňoval zákon. "Sami nám neskôr osobne prízvukovali, že nemôžu suplovať sponzorov. A tých prezident klubu, ktorý je taký rojko, nedokázal zabezpečiť. Súkromne mu to prisľúbili mnohí, ale potom slovo nedodržali. Aj som Žiarnovi povedal, že podľa mňa podvodník nie je, len sa správa ako dieťa. Funkcionári by nemali sľubovať to, čo ešte nemajú v rukách."

Urazil šťastenu?

Kuťka si nevie vysvetliť, prečo práve on mal v tejto sezóne smolu na insolventné kluby. "Ktovie, možno som urazil šťastenu, keď som v predchádzajúcej sezóne odišiel z Borussie Dortmund. "Tam peniaze fungovali, ale hráčky boli amatérky. Na večerný tréning chodili po práci, ale ich počet sa znižoval. Keď mi naň dva razy prišli len tri hráčky, tak som šéfovi klubu povedal, že to s vrcholovým športom nemá nič spoločné a odišiel. Neskôr som to oľutoval."

Trénerom na diaľkové ovládanie nebude

Bývalý reprezentačný tréner by rád pracoval v domácich podmienkach, no zatiaľ o jeho služby záujem nie je. Hoci už okúsil chuť víťazstva v bývalej federálnej lige (s Iskrou Partizánske) a s bratislavským Štartom, Banskou Bystricou i pražskou Slaviou sa stal vicemajstrom ligy. Postupne federálnej, slovenskej a českej.

"Chcel by som sa uplatniť u nás doma, ale vidím v tom dva problémy. Prvým je, že zanikajú oddiely. Bratislava mala niekedy štyri kluby, neskôr dva a teraz nemá ani jeden. Jednoducho, nie je kam ísť. A po druhé dnešní športoví funkcionári sa vyhýbajú angažovaniu silnej osobnosti. A ja nechcem byť trénerom na diaľkové ovládanie. Ten, kto nás trénerov platí, má morálne právo nás občas zvoziť, ale nepáčia sa mi spôsoby niektorých funkcionárov, ktorí napriek minimu skúseností, by chceli rozhodovať aj o zostave," hovorí Kuťka, ktorý uznáva každého, kto v dnešnej ťažkej dobe vráža peniaze do športu.

Dnes sú podľa Kuťku v slovenskom športe bežné extrémy, keď klub angažuje prvého voľného trénera alebo zoberie mladého, ktorému môže porúčať. "Funkcionár by mal vedieť, aký typ trénera je pre klub prínosom, ale i to, v akej etape vývoja sa tím nachádza. Mňa pri rokovaní s novým záujemcom zaujímajú kádrové možnosti a ciele ako prvé. Až potom prichádza na rad otázka platu."

Tréneri to podľa neho dnes majú v kluboch ťažké. "Ich postavenie v mnohých kluboch nie je doriešené a preto nemajú autoritu. Buď ide o mladých neskúsených trénerov, ktorí nemajú charizmu, alebo sú angažovaní ako fackovací panáci."

Verí, že ponuky prídu

Nedostatok finančných prostriedkov samozrejme Kuťku trápi, ale nezúfa. "Snažím sa myslieť pozitívne. Peniaze som síce nezarobil a mojej rodine už v tejto chvíli chýbajú, ale mal som šancu viesť poľského majstra v Lige majstrov. Hoci to bolo len torzo slávneho Lublina, keďže za dva roky odišlo z tímu deväť hráčok."

Neľutuje, že si ako životnú profesiu vybral trénovanie? "Nie, možno by som sa uživil ako kuchár či spevák, ale neľutujem. Ešte stále sa necítim do starého železa. Verím, že naakumulované skúsenosti ešte budem mať kde využiť a ponuky prídu. Veď za posledné desaťročie som mal možnosť trénovať špičkové hádzanárky v popredných kluboch a za svoju prácu sa nikde hanbiť nemusím. Situácia ešte nie je tragická, len som z nej mierne nervózny."