Kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez bol na Slovensku známy už takmer desať rokov predtým než dostal Nobelovu cenu (1982), lebo jeho najslávnejší román Sto rokov samoty v yšiel v slovenskom preklade roku 1973, ďalšie diela sa dostávali k nášmu čitateľovi v pravidelných intervaloch. Doteraz je ich trinásť, dá sa teda povedať, že milovníci Márqueza poznajú takmer všetky zákutia jeho obdivuhodnej prozaickej tvorby. A to je zároveň prvý predpoklad, aby títo milovníci vedeli do detailov vychutnať nuansy jeho vlastného životopisu, ktorého prvá časť Román môjho života (Ikar, Bratislava 2004, preložila Martina Slezáková) sa dostala na pulty kníhkupectiev nedávno.
Pravda, ani Márquezov prvočitateľ nie je nijako ukrátený o zážitky, ktoré autobiografia prináša, ibaže nevie o koreláciách medzi konkrétnymi spomienkami a ich tvorivou "citáciou", či transformáciou v príbehoch a motívoch jeho diel. Márquezov povestný magický realizmus nevznikol z vrtochu fantázie: fantaskno, zázračno je u neho prirodzenou súčasťou reality, či aspoň sveta, v akom spisovateľ žil a žije, pričom si, samozrejme, nemožno odmyslieť rozhodujúci podiel jeho trvalo existujúcich nočných alebo denných vízií, o ktorých sa zmieňuje aj v životopise, a rovnako treba brať do úvahy naratívnu tradíciu, túto "rozvodnenú rieku ústneho podania" v jeho rodine.
Ak Márquez nazval svoju autobiografiu románom, mal na to dôvod, vysvetlený už v úvodnom motte: "Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo sa pamätá, a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať." Márquez prostredníctvom spomienok rozpráva a jeho rozprávanie je zasa viac alebo menej chronologickou reťazou spomienok, do ktorých je zakomponované autorovo detstvo takisto ako minulosť jeho rodičov, prarodičov, súrodencov, nevlastných súrodencov, jeho sklony k maliarstvu, hudbe, spevu a písaniu, markantné už v predškolskom veku. Takisto ako dejiny jeho krajiny, evokované cez konkrétne zážitky prapredkov, ktoré ešte ako dieťa sám počúval, literárne a novinárske začiatky, mnohoročná bohéma, nestála existencia, sexuálne dobrodružstvá či priame svedectvá o krvavých nepokojoch, v ktorých sa táto latinskoamerická krajina zmieta dodnes.
Nad všetkým dominuje autorova láska k matke, úcta k otcovi a vrúcne vzťahy k obrovsky rozvetvenému príbuzenstvu, lebo len jeho matka mala jedenásť detí, starý otec tri manželské a ďalších deväť nemanželských, a to všetko sa stretávalo, pokojne spolunažívalo alebo spolu žilo. Je to teda aj istý druh rodinnej kroniky, ktorej jednotlivé úseky mu dodávali látku k neskorším literárnym dielam - napríklad históriu zoznámenia sa a lásky svojich rodičov rozpracoval v románe Láska v čase cholery.
Márquez sa naširoko rozpisuje o svojom verejnom literárnom štarte, ktorý sa začal v septembri 1947 uverejnením jeho poviedky Tretia rezignácia. Autor ju zbadal vytlačenú na celej strane denníka El Espectador, no nemal päť centavos, aby si tie noviny kúpil! Takéto a iné rozkošné epizódy obsahuje druhá polovica životopisu, ktorá dáva nazrieť aj do jeho literárneho laboratória, kde sa rodia nielen prózy, ale aj pravidelné stĺpčeky do novín a najmä reportáže.
Autobiografiu začal Márquez písať ako sedemdesiatpäťročný a zakončil ju scénou, keď odlieta do Švajčiarska, kam ho vyslala redakcia. Vtedy mal dvadsaťdeväť rokov, ale koľko udalostí a čítavej epiky medzitým zhromaždil v tejto päťstostranovej knihe! Jeho pamäti iste nepomáhal výmysel a ak niekde aj áno, človek to nezbadá, iba sústredene číta. A to nás ešte čakajú dva zväzky.
