Skromnosť a sebavedomie, oboje je nutné a akosi samozrejmé, ako čítame v úvodnom slove Jana M. Tomeša: "Autor tohto souboru je si velice dobře vědom, kolik zdrženlivosti a skromnosti je třeba a kolik vděčnosti dluží vzorům, jimž se obdivoval, nejvíce těm, které pro něj znamenaly ne výzvu k napodobení, ale příklad."
Olomoucký rodák, ktorý vlani na jeseň bez príliš veľkej publicity a pôct (ale zaslúžených) oslávil deväťdesiate narodeniny, nikdy nepatril k autorom, o ktorých sa opierajú režimy, a skôr oslavoval v práci a oddanosti dielu majstrov, ktorých miloval a ktorých priateľstvo získal ako veľmi vzácny životný dar. Jana M. Tomeša poznáme teda z takmer dvadsiatky monografií (Antonín Slavíček, František Tichý, Oskar Kokoschka, Marc Chagall a ďalší) a menej ako autora ôsmich vydaných básnických zbierok.
A menej v tomto prípade neznamená viac, lebo stál v tieni svojich slávnejších básnických priateľov a generačných druhov (Jiří Orten, Ivan Blatný, Ivan Slavík a ďalší) trochu nezaslúžene skromne. Nakoniec básnik sa prezradí i v textoch nebásnických, ako čitateľ tejto knihy čoskoro zistí, a básňou nielen doplní kunsthistorika vzdelaním i povolaním, ale tiež dokáže povedať i niečo navyše a presnejšie, pretože jeho slovník nepozostáva len zo slov odborných a často počutých klišé. Bolo Tomešovým osudom stáť medzi generáciami: tú poetistickú (Seifert, Nezval, Halas) a neskôr surrealistickú osobne poznať a milovať a predsa sa s ňou míňať, a u tej vlastnej (Orten, Blatný, Kainar) byť svedkom jej krátkeho života a zániku, na ktorom sa podpísali totalitné ideológie a tiež osobné, tragické osudy.
To všetko sa čitateľ dozvie z textov, ktoré, ako napríklad Magnetické pole, čítal v doslovoch kníh vydaných pred tridsiatimi - štyridsiatimi rokmi. A práve v týchto Magnetických poliach alebo štúdii o diele maliara Josefa Šímu konštatujeme s uspokojením, že nielen nezostarli, ale prinášajú fakty a objavujú súvislosti, ktoré až dnes môžeme vidieť v správnom svetle.
Tiež spomienkové texty patria k tomu najlepšiemu, čo kniha obsahuje, vrátane nenápadnej Chvály Brna. Môže sa nám zdať, že svet výtvarných a literárnych osobností, ktorými sa Tomeš obklopil, a ktorý budoval, vedený istotami odborníka i tušenými podobnosťami básnika, je príliš zameraný na oblasť "národnej klasiky" a tiež na hviezdne zjavy kultúry európskej.
Ale dôležitejšie je, čo si z tohto klasického a tradičného odkazu vezme, čo premení slovom a zaktualizuje. Dnes sa však na niektoré diela a veľké osobnosti dívame trochu inak a tiež niekoľko málo z týchto štúdií a článkov (napríklad o Josefovi Ladovi) by si možno zaslúžilo doplnenie o novšie poznatky.
Nič to nemení na názore o hodnote knihy s vyše sedemsto stranami ako celku. Nič to tiež nemení na fakte, že nielen autor, ale aj čitateľ musí toto dielo chápať ako nostalgické účtovanie, ktoré - hoci je dielom a výsledkom desiatky rokov usilovnej a poctivej práce - predsa len hovorí o minulosti naozaj minulej, kultúre a jej tvorcoch, všetko už mŕtvych, a tiež o priateľoch a o živote, ktorý sa nevracia. Ale má cenu ako zbierka príkladov poctivosti a pravdivosti, veľkých vzorov, ktoré práve súčasnosti chýbajú.
Autor: JIŘÍ OLIČ