platne Slová už nevravia nič, vydanej vo veľkej gramofirme a z úspechu, ktorý sa náhle dostavil. V kapele štyroch hráčov, z ktorých bratia Kopinovci vlastnia na hudbu a texty autorské práva, vládne vzájomná zhoda a radosť z hrania. Tak sa zdá podľa rozhovoru s gitaristom RÓBERTOM KOPINOM a bubeníkom PETROM GUFROVIČOM.

V rozhovoroch prezentujete prácu na novom albume, akoby to bolo ľavou zadnou. Pomohlo, že ste vo veľkom vydavateľstve, že bolo viac peňazí?

PETER GUFROVIČ: „Na druhý album sme mali mesiac času a pomohlo aj to, že nahrávacie štúdio sme nevideli prvýkrát.“

RÓBERT KOPINA: „Stres opadol aj tým, že sme sa dobre zapísali na slovenskej scéne a vydavateľstvo nám dôveruje, takže na platňu dalo viac peňazí.“

Dá sa povedať, že ste našli konečný zvuk kapely?

P. G.: „Nie, práve naopak. Myslím si, že každý album by mal znieť inak. Je deprimujúce pustiť si päť albumov hocijakej kapely, ktoré znejú rovnako. Preto bude tretí album prekvapením aj pre nás samotných.“

Nelezie vám na nervy, ak vás všetci prirovnávajú k írskym U2?

R. K.: „Áno - tiež sme štyria. Nám však nejde ani tak o ich hudbu ako o to, že sú to štyria ľudia, ktorí dokázali hrať spolu viac ako dvadsať rokov. Fantastické, to by sme chceli dokázať aj my. Mimochodom, v živote sme na koncerte nehrali od U2 jedinú skladbu - to je veľmi lacný spôsob, ako rozhýbať ľudí.“

P. G.: „Rozhodne U2 nie je kapela, ktorú by sme počúvali noc a deň. Ale ak ľudia tvrdia, že ju v našich piesňach počujú, nebudeme zapierať. Naša muzika je kompromisom medzi tým, čo chceme, a tým, čo môžeme. Keby sme si mohli prenajať Abbey Road v Anglicku a najať producenta, ktorý robí so Suede alebo Radiohead, asi by sme zneli inak.“

Aké sú vzťahy v kapele, kde texty píše spevák a súrodenecká dvojica robí hudbu?

R. K.: „Zvykli sme si s bratom pripraviť vždy hrubú stavbu skladby, ktorú v štúdiu upravia všetci spolu.“

P. G.: „Túto podobu kapely vymysleli bratia Kopinovci, a tak čo zložia, to majú. My sa s ich hudbou stotožňujeme.“

Ako si delíte autorské honoráre a tantiemy?

R. K.: „Tantiemy máme my s bratom, to je pravda. Ale nenechávame si všetko, ak bubeník niečo potrebuje, ide to z týchto peňazí. Honoráre za koncerty si delíme na štyri rovnaké časti.“

P. G.: „Keďže si dokážeme koncertmi zarobiť, je to v poriadku.“

Väčšina textov je na tému on a ona v tmavej izbe. Ich autor Rasťo Kopina nemyslí na nič iné?

R. K.: „Ako poznám brata, je to gro, o čom chce písať. Mám dojem, že na druhej platni sa témy rozšírili aj o iné, nie?“

P. G.: „Sú o vášni, láske, milovaní, erotike, priateľstve - o živote. Rasťo je už raz taký. Neviem si predstaviť, že by sme spievali o mieri alebo venovali pesničku delfínom a Greenpeace.“

Prekladáte texty na koncertoch v Poľsku, prípadne na vašom poľskom albume?

R. K.: „Album v Poľsku vyšiel presne v tej podobe ako u nás. Objavili sa síce aj poľské a anglické verzie skladieb Pod lampou a Steny, ale len ako rádiosingle.“

Ste ďalšou úspešnou kapelou z osi Prešov - Košice. Ako to robíte?

R. K.: „Vyzerá to ako východná vlna, pretože sme všetci rovnaká generácia a navyše - Čekovský, Tásler, Timko, náš spevák Rasťo, Okres, Bič - to sú všetko spolužiaci z jedného konzervatória. Východ bol vždy viac o pesničkách a gitare, západ - to sú skôr inštrumentalisti.“

Mometálne sa o vás hovorí ako o úspešnej kapele. Viete, čo je to ten úspech?

P. G.: „Už len to, že sme mohli nahrať druhý album. Ľudia na koncertoch reagujú stále viac a viac na naše pesničky. Druhým albumom sme potvrdili, že patríme do súčasnej popmusic a chceme tu zostať. O sláve je na Slovensku trápne hovoriť.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ