a. Už tento rok sa začne na Pasienkoch budovať nový štadión s kapacitou 15- až 18-tisíc miest. Má spĺňať náročné kritériá UEFA a divákom poskytnúť kompletný servis. Projekt možno bude architektonicky konvenovať so susedným Polus Centrom.
Určite však dvihne adrenalín tým, ktorí si uchovali zvyšky zdravého rozumu, a v hroboch nemenej poobracia ctiteľov športovej kultúry.
Futbaloví funkcionári Interu s ročným rozpočtom 88 miliónov nemajú peniaze na opravu atletickej tartanovej dráhy (príznačné je, že v rámci jednej tlačovej besedy bol odhad na rekonštrukciu najprv 5-6 miliónov a zakrátko dokonca 18 miliónov, čo smiešne kontrastuje s predchádzajúcimi opravami, na ktoré stačilo aj 200-300-tisíc). Dráhu teda pre finančnú tvŕdzu zlikvidujú a namiesto nej, možno so stonásobnými nákladmi, vyrastie špecializovaný futbalový stánok anglického strihu.
Megalomanské rozhodnutie pochová aj tradíciu atletického mítingu, ktorý vo svojej hviezdnej ére Grand prix pod názvom Pravda - Televízia - Slovnaft preslávil štadión na Pasienkoch možno viac ako generácia futbalistov, hoci na nich „Bačovali“ aj naozaj výnimoční jedinci. Nové vedenie, ktoré sa tak vehementne pechorí do Európy, zrejme netrápi, že štadión na Pasienkoch dostal do Európy už v roku 1984 svetovým rekordom Sergej Bubka a desiatky ďalších olympijských víťazov v tretrách. A čo na to strešná Asociácia športových klubov Interu, ktorej je futbalový klub formálne podriadený a ktorá zastrešuje aj atletický klub? Zrejmé je, že futbalisti si hrajú podľa vlastných pravidiel. Nech sa páči, ale nie za štátne peniaze, ktorých je na Pasienkoch nasadených až-až.
Dnešná futbalová próza je taká, že Inter má najnižšiu návštevnosť v spoločnosti európskych majstrov. Dlhé roky oprašovali sedadlá iba raz do roka návštevníci populárnej atletickej „pétéesky“. A ešte vlani , keď sa Radolského dvadsaťjednotka z Pasienkov vykopala na olympiádu do Sydney. Žiaľ, aj pri tejto príležitosti sa futbaloví funkcionári Interu spolu so Slovanom a Slovenským futbalovým zväzom smutne preslávili kauzou „Jednoducho chrapúnstvo“, keď reprezentačnému trénerovi nedožičili ani najskromnejší variant nominačnej predstavy. Navyše si drzo za štátne peniaze vymramorovali nové „vipky“.
Večne nariekajúci slovenský futbal, že má od chudoby deravé kopačky, sa po zabudnutí (?) a vytriezvení z projektu amsterdamskej Arény v Košiciach púšťa v Bratislave do nového dobrodružstva. Na susednom Tehelnom poli už roky žmýkajú štátne peniaze pod zaklínadlom „Národný štadión“, v Petržalke sa finalizuje ďalší futbalový stánok v anglickom štýle.
Na Slovensku predsa nebude po taliansky. Tam sa hrá síce iný futbal, ale milánske veľkokluby AC a Inter sa bez problémov pomestia na jeden komunálny Štadión Giuseppe Meazzu v štvrti San Siro.
VOJTECH JURKOVIČ
