Rémy odchádza s ľahkým srdcom. FOTO - MOVIE WEB
Kanadského filmára a čerstvého oscarového víťaza za cudzojazyčný film Denysa Arcanda (1941) u nás poznáme z filmu Ježiš z Montrealu (1989), no úspech zaznamenal už jeho Úpadok amerického impéria z roku 1985 o spoločnej večeri vysokoškolských pedagógov. Rozprávali sa o sexe a politike. Prešlo devätnásť rokov. Denys Arcand sa preslávil, no čas mu i mnohé vzal. Dni a noci trávil pri smrteľných posteliach babičky, otca a matky. Premýšľal, ako by sa asi správali hrdinovia Úpadku nad umierajúcim druhom. Tak vznikol príbeh profesora histórie Rémyho.
Nevyliečiteľne chorý niekdajší presvedčený ľavičiar, voľnomyšlienkar a sukničkár leží v preplnenej nemocnici. Manželka sa s ním dávno rozviedla, syn Sébastien sa natruc stal finančníkom. Dcéra je na jachte uprostred Pacifiku. No Rémy nezomiera sám. Exmanželka prehovorí syna, aby prišiel - a ten zasa presvedčí Rémyho priateľov a kolegov. V nemocnici sa schádzajú všetci jeho blízki: kolegovia, priatelia, milenky.
Sébastien je typický dnešný barbar. Nerozhľadený, bez kultúry, presvedčený o sile peňazí. Darí sa mu kúpiť každého a všetko. Keď choroba pokročí a morfín proti bolesti prestane zaberať, vyberie sa Sébastien pýtať na políciu, kde je najbližší díler drog, aby otcovi zohnal účinnejší heroín. Platí niekdajších Rémyho študentov, aby ho chodili navštevovať. Za peniaze - ilúziu hodnôt - sa síce nedá kúpiť šťastie, zato ilúzia šťastia áno.
Za barbarov sú označení útočníci z 11. septembra 2001. Barbarmi sú nazývaní imigranti, ohrozujúci sociálne istoty Kanaďanov. Rémy ako o barbaroch hovorí o kapitalistických dravcoch, no možné je, že za barbarov považuje obyvateľov Spojených štátov. Hoci Rémy a Sébastien ťažko hľadajú pochopenie a zmierenie, ich antipatie voči USA sú zhodné.
Z rozhovorov zostarnutých intelektuálov, niekdajších beatnikov a ľavičiarov vysvitá, že ich ideály sú dávno mŕtve. No Sébastien je schopný lásky, obetavosti, altruizmu, akoby tento novodobý barbar istým spôsobom preberal štafetu od otca. Nadchádzajúca neodvratná smrť, či už doslovná - Rémyho, alebo smrť ideálov šesťdesiatych rokov, akoby všetkých zúčastnených oslobodzovala od zábran, takže film možno označiť aj ako tragikomédiu či komediálnu drámu.
Denys Arcand sa vyhýba emotívne exponovaným prejavom. Jeho štýl je tlmený, plný vnútorného nepokoja, ktorý sa pošťastilo preniesť aj do hereckých výkonov. Sú pomerne vyrovnané, počnúc Rémym Girardom cez Stéphane Rousseaua, populárneho kanadského komika, ktorý v úlohe Sébastiena vytvoril prvú vážnu kreáciu, ako u komikov býva zvykom, presvedčivo smutnú, až po Marie-José Crozovú, odmenenú za postavu narkomanky Nathalie na festivale v Cannes.
Barbari do Ríma vniesli nielen chaos, ale aj novú krv - a prevzali mnohé z vyspelej rímskej kultúry, takže tá sa potom stala základom kultúry európskej. Takto dvojako vidí barbarov aj Denys Arcand. Likvidujú len to, čo nie je životaschopné. Čo prežije, transformujú na svoj obraz, ale zachovajú. Ak nie sme absolútni maximalisti, je to vlastne celkom optimistické posolstvo.
