Kým v zahraničí lobujú spotrebiteľské združenia za lepšie zákony, na Slovensku sa sústreďujú len na individuálne rady spotrebiteľom. Okrem toho, že nemajú peniaze, sú navyše veľmi roztrieštené. Na ministerstve hospodárstva je ich zaregistrovaných asi 40. Časť z nich nerobí nič a tie, ktoré niečo robia, väčšinou nespolupracujú.
A hoci majú združenia podľa Marty Černej z Fóra spotrebiteľov podľa zákona "veľmi pekné kompetencie", iba to nestačí. Zákon im napríklad dovoľuje zastupovať spotrebiteľov pre súdom, ale "zadarmo to nikto nebude robiť", hovorí Černá.
Aj ostatní hovoria, že by chceli lobovať za zákony, organizovať spotrebiteľské vzdelávanie, no bez peňazí to nejde. Ľuďom preto väčšinou radia len zanietení dôchodcovia a dobrovoľníci, a nie profesionáli, ktorí sa môžu ochrane spotrebiteľa venovať naplno.
Veľa spotrebiteľov navyše ani nevie, že sa na spotrebiteľské organizácie môže obrátiť. Ak teda nepochodia v obchode s reklamáciou, jednoducho to nechajú tak.
Tí, ktorí sa na ochrancov spotrebiteľských práv obracajú, majú najčastejšie problémy s topánkami. "To je taký evergreen," hovorí Černá. Ak napríklad praskne podošva alebo sa topánka úplne zničí, veľa spotrebiteľov si dokáže ešte ubrániť svoje právo. Ak však topánka premoká alebo púšťa farbu, len málokto vie, ako argumentovať tak, aby predajcu presvedčil, že má pravdu.
Podľa Miroslava Tuláka zo Združenia slovenských spotrebiteľov veľa sťažností sa týka aj problémov s čistiarňami, elektroniky všetkého druhu a cestovných kancelárií. Takmer nikto nevie, čo má robiť, ak dovolenka vyzerala úplne inak, ako cestovka sľúbila. Na Západe je bežnou praxou, že turista si všetko spisuje a po dovolenke zašle cestovke niekoľkostranový list, v ktorej jej oznámi, čo všetko sa mu nepáčilo. Cestovná kancelária mu potom väčšinou prizná nejakú zľavu.
Ale istý pokrok predsa len nastal - dnes sa už nikto nesťažuje na nedoliate poháre v krčmách či na to, že mu v obchode predali zelenú salámu.
(pcs)
