Ako lektor spolupracoval sedem rokov s International School for Human Voice Idy Kelarovej v Čechách aj v zahraničí. Režíroval viaceré cross-kulturálne projekty, napríklad Oz (spolupráca s nigérijským choreografom Olum Taiwom), Die Betrogene (Medzinárodný ženský zbor Bogoro). Jeho inscenácie boli uvedené na festivaloch v Holandsku, Belgicku, Čechách a na Slovensku. Režisérsky hosťoval v Ha Divadle, Divadle na rázcestí v Banskej Bystrici, v Městském divadle Karlovy Vary. V roku 2002 bol ocenený cenou Trojský kůň ako hlavný choreograf v inscenácii Markéta Lazarová (réžia J. A. Pitínský, Národní divadlo). Inscenácia Sonety temné lásky (Farma v jeskyni - Divadelní studio Praha) získala nominácie v Nadácii Alfreda Radoka a v ankete Divadelních novin na najlepšiu inscenáciu roka 2002. Režisér VILIAM DOČOLOMANSKÝ sa v divadelnej brandži pohybuje už niekoľko rokov. Svoj súbor Farma v jeskyni založil v Prahe a spolupracuje so slovenskými aj českými scénami. Minuloročný rozsiahly divadelný projekt Cesta do stanice, ktorý režíroval v novej 'kulturfabrike' v priestoroch bývalej žilinskej železničnej stanice, sa dostal do povedomia mnohých ľudí. Jeho meno sa však začalo u nás skloňovať predovšetkým v súvislosti s drogovou aférou prebiehajúcou v Čechách.

Ako vnímate skutočnosť, že na Slovensku sa o vás v poslednom čase hovorí v súvislosti s drogami?

"S drogami nemám nič spoločné. Slovenský bulvárny denník zneužil informáciu, že som svedčil na súdnom procese, v ktorom bol rodinný priateľ môjho známeho obžalovaný za distribúciu drog. Fakt, že som v procese iba svedčil, bol zamlčaný. Použitím expresívnych formulácií sa cielene vytvoril dojem, akoby som bol narkoman alebo díler. A aby sa to dobre predalo, k článku pridali aj fotku môjho strýka s kajúcnym výrazom v tvári a komentárom, že sa k celej afére odmieta vyjadriť. Keď som strýkovi zatelefonoval, o ničom nevedel. Bol som pobúrený a šokovaný. Tento článok poškodil mňa aj jeho profesijne aj ľudsky."

Prečo vás predvolali na súd ako svedka?

"Nepoznám kontext prípadu a neviem, či priateľ môjho známeho drogy distribuoval alebo nie. Toho človeka som stretol niekoľkokrát, ale bližšie som ho nepoznal. Z narážok, ktoré mali na neho moji známi, čo ho poznali, som sa začal domnievať, že drogy berie, a dvakrát som ho v tomto zmysle telefonicky provokoval. Je mi to teraz hlúpe a nepríjemné. Polícia odpočúvala jeho telefón. Ktokoľvek, kto s ním bol telefonicky v kontakte, mohol ísť svedčiť, ako sa to stalo mne."

Podobným aféram čelia aj iní umelci. Prečo sa to podľa vás deje?

"Pretože médiá si vytiahnu z podobných káuz zvučné mená. Niekedy aj na úkor podstaty a kontextu. Žiaľ, v našej spoločnosti je ešte stále veľa ľudí, čo sa nechajú zmanipulovať mienkou, ktorú im médiá podsúvajú. Nepopieram, že niektorí umelci skutočne drogy berú, v zásade je to ich vec, ak sa tým nedopustia trestného činu. Verejne šíriť nepravdy však nie je vždy beztrestné. V Čechách sa žena, ktorá za peniaze vypustila ohováranie Libuše Šafránkovej, dostala do väzenia."

Dá sa v umeleckej brandži vyhnúť drogám?

"Bezpochyby. Spojenie umenie verzus drogy je mediálne veľmi vďačné, dalo by sa povedať, že možno aj médiami vytvorené. Drogy však podľa mňa nemajú nič spoločné s umením, ale s človekom, s jeho zlyhaním."

Odráža sa fenomén drogy v umení?

"Myslíte ako námet? Drogy sú problémom súčasnosti a inscenátor, ktorý sa snaží odrážať svet tak, ako ho vníma okolo seba, túto tému neobíde. V adaptácii Portrétu Doriana Graya podľa Oscara Wilda, ktorú som so svojimi spolupracovníkmi pripravil pre Městské divadlo v Karlových Varoch, sa tento motív objavuje niekoľkokrát. Ale ak myslíte na drogy ako inšpiračné východisko pre tvorbu, tak tomu neverím. Neverím, že by niekto mohol pod vplyvom drogy čokoľvek vytvoriť. Ja si nemôžem dať pred hereckým tréningom alebo skúškou ani pivo. Intenzita a povaha práce to vylučuje. A vôbec, všetky tie fámy o umeleckom svete mi pripadajú ako blbosť. Ak sa niekto opája tým, že je umelcom, je to možno len výsledok akejsi postpubertálnej krízy alebo imidžu. Lebo o ten v dnešnom svete ide. Sme v storočí dizajnu, obalu, ktorý predáva. Nič také ako veľké umenie neexistuje. Existuje len práca."

Dá sa podľa vás rozoznať vplyv drogy na výsledku práce?

"To naozaj netuším."

Prečo neveríte na drogy ako inšpiračný zdroj?

"Mám k nim negatívny postoj. Užívajú ich ľudia, ktorí potrebujú zahmliť svoje vnímanie a vzdialiť sa realite, nie ju prijať a inšpirovať sa ňou. Na tvorivých dielňach som sa stretol s frekventantmi, ktorí fajčili marihuanu. Ich telesné reflexy boli otupené a spomalené, nedokázali naplno v akcii odpovedať partnerovi, s ktorým pracovali. Väčšinou sa toho s nimi nedalo veľa robiť."

Mali ste už v detstve skúsenosti s umením a divadlom?

"Odmalička som hrával na klavíri, chodieval na všetky možné recitačné súťaže, písal po nociach divadelné hry, konferoval pionierske zdravice a spieval v prvomájových sprievodoch. Také samotárske a oduševnené decko, ktoré chcelo byť predčasne vyspelé a malo radosť, keď mu to hovorili."

Verejnosť si vás automaticky spája s Michalom Dočolomanským, vaším strýkom. Pričuchli ste k divadlu vďaka nemu, alebo ste sa na vašej ceste ocitli úplne sám?

"S Michalom som sa v detstve veľa nestretával, vyrastal som v Liptovskom Mikuláši. Potrebu tvoriť som mal zakódovanú v sebe. Mohol som ďalej pokračovať v štúdiu hudby na konzervatóriu - mal som v ľudovej škole umenia úžasného pedagóga. Ale asi som nebol typ, ktorý by vydržal sedieť na klavírnej stoličke. Nakoniec som skončil pri divadle. V klane Dočolomanských je to zrejme akési rodové prekliatie - okrem Miša je herečkou aj moja sestra a teta a ktovie kto ešte."

Prečo ste sa rozhodli študovať réžiu v Brne?

"V šestnástich som 'objavil' Ginsberga a beatnikov. Nadchli ma, vyrazili mi dych a pocítil som veľkú potrebu zrealizovať svoje vízie, ku ktorým ma inšpirovali. Vznikol z toho amatérsky súbor. Už ani neviem, ako sa mi vtedy podarilo presvedčiť o tri generácie staršiu osvetovú pracovníčku Juditku, aby hrala Ginsbergovu matku. Bola vždy tak trochu bohémka a napísala Ginsbergovi list. Ginsberg odpísal a o rok sme sa s ním stretli v študentskom divadle Marta v Brne, kde sme predstavenie odohrali. V novinách som bol vtedy odfotografovaný spolu s ním a medzi riadkami vykreslený ako jeho najmladší milenec. Odpoveďou na túto medializáciu bola hneď prvá otázka, ktorú mi položili na prijímačkách v Brne: či som mal intímny pomer s Allenom Ginsbergom."

Po skončení školy ste ostali na voľnej nohe. Mali ste možnosť rozhodnúť sa aj inak?

"Patril som k šťastlivcom, ktorí hneď po škole dostali pozvania hosťovsky režírovať na viacerých miestach v Čechách, takže som si mohol vyplniť celú ročnú sezónu. Niektoré z nich som však odmietol. Hosťovanie v kamenných divadlách mi síce veľa dávalo a dáva doteraz, ale cítil som, že to nie sú miesta, kde by som chcel zostať natrvalo. Neskôr som preto odmietol aj ponuku na umeleckého šéfa. Nechcel som sa vzdialiť od svojho sna - vytvoriť si divadelné štúdio, ktorého práca bude vyrastať na iných základoch a v iných podmienkach, než ponúka činoherné a inštitucionalizované divadlo."

Dnes ho máte a spolupracujete aj na rôznych iných projektoch. Ako vás vnímajú na divadelnej scéne?

"Neviem to posúdiť globálne, ale naša inscenácia Sonety temnej lásky sa v Čechách dočkala veľmi dobrého diváckeho aj odborného ohlasu, je pozývaná na festivaly a už druhú sezónu sa pravidelne reprízuje. Súbor je v tejto chvíli už medzinárodný, okrem českých a slovenských hercov je stálou členkou poľská herečka a nórsky herec."

Pracujete nielen ako režisér, ale aj ako choreograf, hudobný skladateľ. Nie je to veľa?

"Náš súbor je zameraný predovšetkým na hľadanie výrazu. Pre mňa je vnímanie rytmu, pohybu melódie, zvuku a farby tvaru veľmi prirodzené a spontánne. Hudbe a svojmu cíteniu hudby bezmedzne verím. Dnes už existuje na celom svete veľa predstavení, pri ktorých neviete, či ich herci vlastne odohrali alebo odtancovali."

S akými umelcami sa vám dobre spolupracuje?

"S tými, ktorí sú so sebou nespokojní a majú v sebe motor, ktorý ich núti posúvať sa, objavovať nové. Nezáleží na tom, či je to činoherec alebo trénovaný tanečník, či má šesťdesiat alebo osemnásť, či je médiami považovaný za hviezdu alebo nie."

Čo majú osobité umelci z rôznych krajín?

"Nevnímam nič zvláštne ani osobité. Možno sa mi len niekedy zdá, že Slováci alebo Česi sa niekedy zbytočne schovávajú do kúta, alebo sa, naopak, viac bránia, aby nestratili svoju zažitú predstavu o divadle."

Riadite sa v divadle podľa nejakého konkrétneho tvorivého programu?

"V podstate nič také ako jednotná metóda neexistuje. Nechám sa viesť intuíciou a snažím sa, aby ma neustále bavilo a prekvapovalo to, čo robím."

Pozývajú vás aj ako pedagóga na medzinárodné divadelné workshopy. Ako sa na nich učí?

"Predovšetkým sa bránim slovu učiť. I keď ste v pozícii človeka, ktorý 'usmerňuje tok', najmä sám sa neustále učíte a prehodnocujete. Každý človek, s ktorým sa stretnete, je iný a má svoju vlastnú originalitu, svoj zdroj tvorivosti. Ide o to, ako sa k nemu priblížiť. Môžete ho inšpirovať, môžete s ním zdieľať to, ako pracujete. Ale učiť? Nie, tak by som to nenazýval."

Akí ľudia sa zúčastňujú takýchto akcií?

"Domnievam sa, že predovšetkým tí, ktorí niečo hľadajú a chcú na sebe pracovať."

Čo prinášajú tieto akcie vám?

"Inšpiráciu a iný pohľad. Pretože sa teraz dlhodobejšie venujem len nášmu súboru, sú takéto stretnutia takmer nevyhnutnou príležitosťou, ako sa neuzavrieť k iným podnetom."

Na Slovensku ste v spolupráci so združením Truc sphérique pripravili koncept pre Cestu do stanice za účasti šesťdesiatich účinkujúcich z jedenástich krajín. Aký zmysel majú takéto projekty?

"Podarilo sa nám v regionálnej a nezávislej inštitúcii zorganizovať projekt, ktorý svojím kontextom a rozsahom doteraz nemal na Slovensku obdobu."

Považujete ho v niečom za veľkolepý?

"Pre režiséra je takýto projekt adrenalínovým športom, ak uvážite, že za dva týždne musíte spojiť takmer šesťdesiat účinkujúcich z celého sveta, vyjadrujúcich sa odlišnými divadelnými žánrami, do celku, ktorého koncept je ovplyvňovaný samotným miestom."

Je niečo, čo sa vám do vašich projektov nepodarilo dostať?

"Pocit absolútneho uspokojenia nemám nikdy. To by som si prestal hľadať ďalšie výzvy."